Pavol Barabáš: Medzi domorodcami sa cítim bezpečnejšie, ako v nočnej v Bratislave - K2 Studio
slovensky english

Pavol Barabáš: Medzi domorodcami sa cítim bezpečnejšie, ako v nočnej v Bratislave

Hoci o popularitu nestojí, dnes je už jeho meno známe nielen medzi odbornou, ale aj širokou verejnosťou. Scenárista, kameraman, režisér a autor dokumentárnych filmov Pavol Barabáš nesporne patrí k najúspešnejším filmárom v histórii slovenského filmu. Na svojom konte má množstvo objavných expedícií a jeho filmy o ľuďoch v extrémnych podmienkach si získali divákov nielen doma, ale i v zahraničí. Veľkej priazni sa tešila aj jeho košická beseda a premietanie snímky Pururambo v rámci Ekotopfilmu 2006. Po tom, čo ho vyspovedalo publikum, sme si na kus reči sadli aj my.

Pavol Barabáš: Medzi domorodcami sa cítim bezpečnejšie ako v nočnej Bratislave Andrea TOMÁSCHOVÁ Hoci o popularitu nestojí, dnes je už jeho meno známe nielen medzi odbornou, ale aj širokou verejnosťou. Scenárista, kameraman, režisér a autor dokumentárnych filmov Pavol Barabáš nesporne patrí k najúspešnejším filmárom v histórii slovenského filmu. Na svojom konte má množstvo objavných expedícií a jeho filmy o ľuďoch v extrémnych podmienkach si získali divákov nielen doma, ale i v zahraničí. Veľkej priazni sa tešila aj jeho košická beseda a premietanie snímky Pururambo v rámci Ekotopfilmu 2006. Po tom, čo ho vyspovedalo publikum, sme si na kus reči sadli aj my. Rozmýšľali ste už niekedy nad tým, čím to je, že sa vaše diela tešia takej veľkej priazni nielen laickej, ale aj odbornej verejnosti? - To skutočne neviem. Snažím sa do filmu vložiť viac línií, viac plánov, ktoré možu diváci sledovať. Od jednoduchšieho až po filozofický. Snažím sa tam dať svoje poznanie i svoje videnie sveta. Chcem film robiť úprimne, aby mal divák pocit, že dostáva aj nejakú skrytú nadhodnotu a sám nachádza správu o stave našej Zeme. Sú pre vás vaše expedície aj cestou hľadania vlastnej filozofie, životnej cesty? - Každé hľadanie je o tom, aby človek získal určitý nadhľad, ktorý by mu dopomohol nájsť vlastnú cestu životom. Ja mám sny z detstva, z čias, keď som čítal knihy rôznych cestovateľov a túžil tiež zažiť dobrodružné príbehy, ktoré by ma odskúšali, či mám schopnosti, kondíciu a dostatok skúseností prežiť v divokej prírode. To totiž človeka núti, aby sa nielen duševne, ale aj fyzicky pripravoval. Každá cesta mi dodala silu a energiu, z ktorej čerpám dlho po návrate. A je to aj obohacujúce poznanie, ktoré mám možnosť zachytiť nielen pre seba, ale aj pre druhých ľudí. Možno i vďaka mojim filmom začnú snívať a nájdu v sebe odvahu vydať sa hľadať vlastnú cestu poznania po ceste zvanej svet. Akou optikou sa dívate na tento svet? - Pre mňa je svet jeden obrovský zázrak. Treba si uvedomiť, že každé narodenie je pozvánka na túto Zem. Tak by sme sa tu mali správať ako slušní návštevníci. Nezanechávať po sebe neporiadok a špinu, ale poriadok. ako sa na každého slušného človeka patrí. Pre mňa tajomstvo života spočíva v obyčajnej radosti. V radosti zo zrnka pšenice, z čistej pramenistej vody... No v podvedomí človeka sú určité mechanizmy, ktoré spôsobujú nespokojnosť, večnú túžbu dosiahnuť a mať viac. A naša civilizácia sa čím ďalej, tým viac prikláňa na stranu materiálneho rozvoja. Namiesto toho duchovného, ktorý nám nikto nevezme a môže poskytnúť rozhodne viac šťastia. Ženie aj vás vpred nespokojnosť? - Pre mňa je každá cesta uvedomenie si určitých hodnôt. Nepovedal by som teda, že ma ženie nespokojnosť. Skôr témy, ktoré sa vo mne ukladajú a ktoré chcem robiť. Po návšteve Bhutánu by som chcel dokončiť film o malých kultúrach, ktoré západná civilizácia dokáže nemilosrdne zmiesť zo sveta a o tom, o aké hodnoty tak tento svet môže prísť. Kedy sa u vás prejavila túžba cestovať a spoznávať iné kraje, kultúry...? - Som horský človek. K životu potrebujem hory. Hovorí sa, že "čím vyššie človek vyjde, tým ďalej dovidí". Ten, kto vstupuje do hôr, musí byť schopný zamilovať si námahu, samotu, obetavosť i skromnosť. Vybrať sa kamsi ďaleko na končiare totiž znamená zanechať všetko dolu - majetok, auto, peniaze. Nič z toho ti v horách nepomôže. Pomôže ti len to, že dokážeš otvoriť svoje srdce. Vtedy, keď sa pred ich veľkosťou začneš cítiť ako trpaslík, môžeš v sebe objavovať jednu z najvzácnejších ľudských vlastností - pokoru. Vidieť najvyššie hory sveta bola túžba, ktorá ma zaviedla do sveta. Napríklad na expedícii Amazonia vertical som cítil úžasný prílev tajomnej energie, kde sme síce mali málo jedla a podávali sme extrémne výkony, ale tie pocity boli až mystické. Čím sa musí človek vyzbrojiť, keď ide na takú cestu? - V prvom rade musí vedieť, prečo tam ide. Musí sa snažiť pochopiť ľudí, ktorých stretáva a vedieť, prečo prišli do jeho životnej cesty. Čím ho môžu obohatiť. Poznal som mnoho cestovateľov, ktorí cestovali s klapkami na očiach. Niečo prejdú, ale nič nevidia. Nevedia, prečo sa na cestu vydali. A tak začnú hanobiť domorodých ľudí, nevidia krásu, ale vnímajú svoj vlastný nepokoj, za ktorý krajina ani ľudia nemôžu. Nikdy, ani v najextrémnejších situáciách, ste si nepovedali: Bolo mi toto treba? - Človek sa občas dostáva do situácie, keď sa sám seba spytuje, prečo to všetko vlastne robí. Prečo podstupuje nekonečné útrapy, či už v horách Antarktídy, alebo horúcej džungle. Ale každá cesta očisťuje od nánosov, ktorých nás hlavne cez médiá zaplavuje naša civilizácia. Človek má často pocit, že vyplával z akéhosi bahna. Nikdy som ani najmenej neľutoval, že som sa na nejakú cestu vydal, lebo každá človeku urobí poriadok v rebríčku hodnôt. Mávate na svojich expedíciách strach? - Často sa cítim bezpečnejšie medzi domorodcami ako v noci v Bratislave. Civilizácia nás núti báť sa. Len ak máte strach, ste ochotný platiť tie desiatky poistiek za dom, auto, elektromotor, dôchodok, dovolenky... Aj na víkendovú vychádzku do Tatier sa musíme dať poistiť. Akoby bol strach sprievodným javom nášho civilizovaného života. Nestaviame si obydlia, ale pevnosti, hrady, opevnenia, lebo sa chceme cítiť bezpečne. A najhoršie je, že najväčší múr staviame medzi sebou a prírodou, z ktorej sme všetci vyšli. Už uveríme aj tomu, že aj ona je nebezpečná. Je to absurdné. Nebudeme pomaly schopní len tak sa radovať zo života, ako to dokážu prírodné národy. Naozaj sa v extrémnych situáciách, ktoré podstupujete na svojich cestách, nebojíte? - Štatistiky sú neuprostné. Omnoho viac úrazov sa človeku stáva v prostredí, ktoré dôverne pozná. Doma či v práci. Na cestách si rozvíjate úžasnú schopnosť a tou je intuícia. Človek sa snaží situácie predvídať a podvedome si pestuje šiesty zmysel, ktorý sa v našom civilizačnom chaose postupne stráca. Neodsťahujete sa raz do divočiny? Alebo aspoň niekam, kde budete spätý s prírodou? - Myslím si, že som stále spätý s prírodou. Človek musí asi prejsť kus sveta, aby aj napriek tomu užasnému balastu, ktorý nás obklopuje pochopil, že to najvzácnejšie nájde práve doma. Že šťastie nenájde nikde na Zemi, musí ho hladať v sebe. Je tak blízko, že ho ani nevidíme. Aj budhisti hovoria: "Svet nie je dobrý alebo zlý, svet je taký, ako ho chceš vidieť ty."

Andrea Tomáschová, kosice.korzar.sme.sk, 11.11.2006

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 11. 11. 2006, zobrazenie 2587x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4281643 (2587)