Pavol Barabáš: O zajatí v džungli, fanatizme dokumentaristu a (ne)dovolenkách

Momentálne púta pozornosť svojím najnovším dokumentárnym filmom Mongolsko v tieni Džingischána. Ten mal premiéru len nedávno, no Pavol Barabáš už teraz dokončuje ďalšiu snímku, tentokrát o Trou de fer - jednom z najkrajších a najnáročnejších kaňonov sveta, ktorý sa jeho expedícii podarilo prekonať. Popri tom už stíha baliť kufre na mesačnú výpravu do Antarktídy...

1124087_pavol-barabas.jpgŽeby učebnicový príklad filmára-workoholika...? „Nie, ja cestujem aj za oddychom, na dovolenky," presviedča nás. No, vzápätí jedným dychom dodáva: „Ibaže aj tie sa väčšinou skončia pracovne..."


Svoj najnovší dokument ste venovali Mongolsku. Prečo práve táto krajina?

Je to najmenej obývaná oblasť sveta, náhorná plošina, krajina bez miest, kde prevažne žijú Nomádi. Sú to ľudia, ktorí milujú voľnosť a slobodu. Vlastne je to aj najpôvodnejšia krajina sveta, ktorá nie je zmenená ľudskou činnosťou. Či cestujute na rafte, na koni alebo autom, nachádzate v jednotlivých údoliach biele jurty, v ktorých žijú títo kočovníci. Sú radi, keď v tej pustatine niekto k nim zavíta a sú naozaj ochotní podeliť sa o všetko.


...čo o nich v našich končinách nie je veľmi známe...

Práve táto pohostinnosť sa nestotožňuje s našou predstavou o Mongoloch ako krvilačnom a výbojnom národe ako zaznamenávajú doboví historici. Pre mňa stále ostáva záhadou ako tak v riedkom osídlenom priestore sformoval Džingischán armádu, ktorá by sa teraz zmestila na veľký futbalový štadión a s touto armádou nielen bojoval na frontoch dlhých tisíce kilometrov od Stredozemného mora až po Japonsko, ale čo je hlavné, dokázal v ňom nastoliť aj poriadok. Aj po prejdení Mongolska je to stále nepochopiteľná história. A nepochopiteľné je aj to, prečo sa v našich školských učebniciach i historických knihách stále objavuje mongolské ťaženie v Uhorsku pod názvom tatársky vpád. To ma vlastne aj podnietilo urobiť tento film.


O pár dní odchádzate na mesiac do Antarktídy. Aký bude váš program? Čo všetko chcete stihnúť a vidieť?

Ako viete? Dopredu sa mi o nových cestách ťažko rozpráva, lebo o tom aj tak v konečnom dôsledku rozhodne príroda, počasie a terén.


Na aký dokument sa potom môžeme tešiť? A kedy približne uzrie svetlo sveta?

O tom je naozaj ešte skoro hovoriť. Čo keď mi prvý deň zmrzne kamera? Keď sa vrátim, chcem dokončiť nový film o Trou de fer - je to jeden z najkrajších a zároveň najnáročnejších kaňonov sveta, ktorý sa nám podarilo v lete prekonať ako prvej expedícii v tomto roku. Hodnotenie AB0 patrí k tej najvyššej obtiažnosti a je medzi kaňonármi hodnotený vyššie ako Everest medzi horolezcami. Kaňon sa zatiaľ podarilo prejsť len niekoľkým expedíciám, ale nám sa podarilo v ňom nakrútiť aj hodnotný film. Hotový by mal byť začiatkom budúceho roka.


1124088_expedicia-trou-de-fer.jpgAké podmienky má na Slovensku rozvoj filmu - o tom sa už povedalo mnohé. Aké podmienky má však u nás dokumentárny film ako samostatná oblasť umeleckej tvorby?

No, keby ste zisk z tejto činnosti vydelili časom, ktorý dokumentu venujete, tak je to asi najmenej zárobková činnosť akú poznám, nedá sa to robiť pre peniaze.

Iste to chce niekedy pevné nervy, zotrvať v tejto brandži napriek nie práve najideálnejším podmienkam...

Chce to určitý druh fanatizmu a zápalu. Musí vás to jednoducho baviť a tá tvorba vás musí uspokojovať. A nejaké zadosťučinenie máte vtedy, keď sa vaša tvorba páči divákom. Nikoho z nich však nezaujíma, či ste na projekt mali peniaze alebo nie, oni zrovnávajú kvalitu.


Plánujete nakrútiť aj iný typ filmu? Oddýchnuť si od dokumentu a zatúlať sa aj do iných zákutí kinematografie?

Film Ticho nad oblakmi bol takým úletom. Je to zážitková esej. Ale ak sa pýtate na hraný film, tak to asi nie. Skutočný príbeh so skutočnými priateľmi je pre mňa niečo, čo ma úžasne napĺňa už tým, že som ho s nimi celý prežil. Načo si vymýšľať alebo to opakovať s hercami, ktorí to majú hrať?


Existuje ešte nejaké miesto, na ktoré sa Pavol Barabáš veľmi túži pozrieť?

Nechcem to prezrádzať.


Prezradí aspoň, koľko takých miest je?

Už nie veľa...


Pri svojej atypickej práci ste iste už neraz zažili okamihy, kedy vám šlo doslova o život...

O život vám môže ísť aj pri prechode cez cestu, keď si nedáte pozor, alebo nevnímate nebezpečenstvo. No, na expedíciách sú vaše zmysly väčšinou úplne napäté a v duchu kalkulujete s množstvom potenciálnych nebezpečenstiev. Pozrite si štatistiky: najviac úrazov sa stáva doma v kuchyni, alebo dielni, kde všetko dôverne poznáte...


Spomeniete si na konkrétny prípad, na expedíciu, počas ktorej ste riskovali viac než počas tých ostatných?

Keď sme sa rozhodli prejsť uprostred novoguinejskej džungle naprieč najväčšou zlatou baňou sveta, kde aj strážnik stráži strážnika. Nemali sme však iné východisko. Museli sme sa o to pokúsiť. Mierili na nás samopaly a zajali nás...


1124089_pavol-barabas-na-lomnickom-stite.jpgAko to dopadlo? Akým spôsobom ste sa dostali zo zajatia? 

Na územie bane nedostal povolenie na vstup ani indonézsky kráľ, pod ktorého vlastne Nová Guinea patrí. Boli sme neželanými votrelcami. Ale iná voľba nebola. Nakoniec nás transportovali lanovkami a autami naprieč celým tým rozľahlým a zdevastovaným územím za hranice bane. Bol mi do plaču po mesiaci v divočine vidieť, ako človek dokáže zničiť taký nádherný horský prales.


Cestujete vôbec niekedy aj za oddychom? Alebo vždy len pracovne?

Odchádzam za oddychom, ktorý skončí často pracovne (smiech).


Predpokladám, že, keď je vašou prácou cestovanie, dovolenkujete iste rád na Slovensku...

V Tatrách si viem oddýchnuť. Vlastne väčšinu víkendov trávim v slovenských horách. Nedávno som s priateľmi navštívil niekoľko novoobjavených jaskýň Slovenska. Tak ma to chytilo, že z oddychu sa opäť stala práca. A nový film...


Autor: Sue
cestovanie.aktuality.sk, 1.11.2010.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku10. 10. 2011, 10:01