Pavol Barabáš pre HN: Niektoré expedície sú lacnejšie ako dovolenka v Chorvátsku

Najznámejší slovenský dobrodruh. Oceňovaný režisér dokumentárnych filmov a nadšený cestovateľ Pavol Barabáš pre HN:Pavol Barabáš pre HN: Niektoré expedície sú lacnejšie ako dovolenka v Chorvátsku Mrzol v Antarktíde, žil s Pygmejmi, hľadal šťastie v Bhutáne, ale vždy sa vrátil domov. Aj preto, aby obdivoval naše Tatry. Dokumentarista Pavol Barabáš tentoraz pozýva do najväčšej ríše sveta - Mongolska.

Dokumentaristike sa venujete už niekoľko rokov a s kamerou ste boli už na Severnom póle, Antarktíde či v pralesom Novej Guinei, Afriky i Ameriky ako si vyberáte ciele svojich ciest?
Závisí to hlavne od kamarátov, teda od ľudí, s ktorými chcem ísť do danej oblasti, ale aj od toho, či ma osloví aj téma, za ktorou tam chceme ísť. Keď som dokončoval film o Carstenszkovej pyramíde, bol som veľmi dlho zatvorený v štúdiu a už som sa potreboval nadýchať čerstvého vzduchu, voľnosti a slobody. A práve Mongolsko, tie šíre pláne a stepi, modrá obloha nad vami, vám dáva úžasný priestor a zvláštny pocit, ktorý neponúka už asi žiadna iná krajina na svete.


A bolo to naozaj tak?
To, čo predčilo všetky očakávania boli domorodí ľudia. Je to najmenej obývaná oblasť sveta, náhorná plošina, krajina bez miest, kde prevažne žijú Nomádi. No či idete na rafte, na koni alebo autom, nachádzate v jednotlivých údoliach biele jurty, v ktorých žijú kočovníci. Sú radi, že ste k nim zavítali a sú ochotní podeliť sa o všetko. A práve toto sa nestotožňuje s históriou o Mongoloch ako krvilačnom a bezcitnom národe, ako opisujú rôzne historické knihy.


Prišli ste na to, kedy sa to takto zmenilo?
Môžete mať veľa naštudované o Džingischánovi, ale keď prídete do tejto krajiny, kde kočovníci žijú tak isto ako za čias Veľkého Chána, pozorovaním ich života sa dá naozaj ťažko pochopiť ako taký mladý muž, ktorý celé detstvo žil v chudobe, ktorý bol otrokom, vydedencom, ktorému uniesli matku a zavraždili otca, mohol ovládnuť pol sveta. V tak riedkom osídlenom priestore sformoval armádu, ktorá by sa teraz zmestila na väčší futbalový štadión a s touto armádou nielen bojoval na frontoch dlhých tisíce kilometrov od Stredozemného mora až po Japonsko, ale nastolil v ňom aj poriadok. Už vtedy si dobre uvedomoval, že propaganda je veľmi dôležitá a že ak sa bude o nich šíriť akí sú krvilační, mestá sa budú vzdávať v strachu skôr ako ich on napadne. A toto povedomie šírili i historici a zostalo v nás dodnes.


Vnímajú ešte aj súčasní ľudia ten fakt, že ich krajina bola kedysi súčasťou takého veľkého impéria?
Bola to však aj krajina, ktorá priniesla veľa pozitívneho. Nepochopiteľná je Džigischánova vízia pospájať svet obchodnými cestami a poštovým systémom. Malo, kto vie, že Mongoli zaviedli papierovú menu pre kupcov a obchodníkov. Museli v tom obrovskom priestore zaviesť spoločný kalendár i písmo, prenášali šikovných ľudí z iných krajín k nim a naopak a vznikali tak nové komodity. Ale ako uvidíte vo filme ríša sa rozpadla..


Ako sa to dnes prejavuje?
Mongolsko sa už po úpadku nedokázalo spamätať, najtvrdší úder mu zasadila sovietska okupácia, likvidácia kultúry i akejkoľvek zmienky o histórii. Ale po roku 1990 sa vrátila demokracia a s ňou aj duch Džingischána, vodcu, ktorý ich kedysi zjednotil, urobil z nich národ a dal im jasný smer. V ich dejinách je to stále najväčšia osobnosť. Cítiť ho všade, na uliciach, známkach, peniazoch, v názvoch nemocníc, opier, ale i na vinetách piva, či vodky.


Nemali ste problém zachytiť všetko dôležité v takej obrovskej krajine ako je Mongolsko?
Chceli sme ho spoznávať najmä z riek, lebo tam sa drží život, z najvyšších končiarov, ale aj z konského chrbta, pretože tak ho poznajú už malé mongolské deti. A ja najradšej spoznávam krajinu pomocou kamery spolu s divákmi. No a podstatné pre tento film sú veľké bojové scény, ktoré sa mi podarilo nakrútiť v spolupráci s mongolským jazdeckým plukom.


Nespytuje sa pritom niekedy sám seba, kam to "leziete" a kvôli filmu?
Nie a práve Mongolsko bola asi najpohodlnejšia expedícia, akú som kedy zažil, najmenej stresujúca a najbezpečnejšia. I keď splavovanie riek bolo dobrodružné, pretože vôbec neviete ako sa bude ďalej rieka správať, chýbali informácie, popis. Ale nomádi boli veľmi uveličení z raftu, nikdy ho nevideli. Takže sme na ňom nakoniec vozili ich deti a oni nám za to požičiavali kone, aby sme sa šli pozrieť do okolitých údolí.


Z vás a kamery prekvapení neboli?
Doba ide dopredu, pri ich jurtách nájdete solárne články, satelit, ktorý je pre nich spojením so svetom, vnútri televízor,takže už veľa z našeho sveta poznajú. A jurta je úplne dokonalé bývanie, pretože tam musia vydržať aj v tých najväčších mrazoch, ktoré sa šplhajú aj k - 40.


Niekedy ste si vyberali však aj nebezpečnejšie miesta mimo civilizácie, nemáte problém nájsť spolucestovateľov?
Nie. Dokonca mám s priateľmi rozpracovaných viac projektov, ale niet toľko času. Keď sa však podarí nakrútiť zaujímavý príbeh, je nutné presedieť v strižni týždne až mesiace kým vznikne film, kým vznikne zaujímavé DVD, kým sa dostane medzi ľudí. A potom sa vo vás ozve volanie diaľok, zanechať všetko tak a odísť si vyčistiť hlavu.


Aký je najvhodnejší čas?
Ten mesiac na nakrútenie filmu je optimálnou dobou.


Film o Mongolsku bol včera uvedený do kín, na čom pracujete teraz?
Práve sme nakrútili projekt v jednom z najťažších kaňonov sveta Trou de Fer, čo bolo to najveľkolepejšie čo som v prírode zažil. Do obrovského podzemia sa valia 300 metrové vodopády a nám sa tade podarilo prejsť. Okrem toho sa chcem znova dostať do Antarktídy.


Tam ste už boli...
...áno a povedal som si, že tam už nikdy nepôjdem, ale človek zabúda na negatívne veci, zimu, fujavicu či trhliny a spomenie si len na krásnu čistú krajinu, akú nikde inde na svete nezažijete. Práve to miesto je na usporiadanie myšlienok najvhodnejšie...


Ako dlho po návrate vám trvá kým sa pustíte do spracovania filmu?
Často to býva aj pol roka, lebo mám i veľa ďalších povinností, ale po tomto čase sa vynoria tie najdôležitejšie veci, lebo aj tvorca potrebuje odstup, takže je dobré, keď tie emócie z cesty pominú.


Aké máte pocity, keď už je film vonku?
Keď na ňom pracujem, ako autor vôbec neviem, aký bude a či sa bude divákom páčiť. Keď je už vonku, cítite neistotu. S malou dušičkou ho prihlásite na festival.


Váš film na Festivale horolezeckých filmov v Teplicích nad Metují dostal Grand prix.
Na festivaloch najlepšie zistíte, aké sú odozvy na vašu prácu, či sa film páči. Dozviete sa kritiku. Na festivale Cinematik teraz v Piešťanoch v preplnenej sále znel po filme veľmi dlhý, pre tvorcu príjemný potlesk. Potom zabudnete na to trápenie v strižni.


Čo okrem cien robí úspešného dokumentaristu úspešným?
U nás na Slovensku je to najmä zápal autorov urobiť dobrý dokument. Nepozeráte na peniaze, na čas, ani na zárobok, ale ide vám o to, že sa chcete podeliť o svoj pohľad na svet. Ja ešte k tomu robím dokumenty, pri ktorých dopredu vôbec neviem ako dopadnú.


A ako je to s peniazmi u vás?
Niektoré expedície sú ďaleko lacnejšie ako dovolenka v Chorvátsku, iné nie. Keď sme nakrúcali film o spomínanom kaňone Trou de Fer, za päť týždňov každý z nás minul na stravu a bývanie asi 250 eur. Doma miniem ďaleko viac. Žili sme skromne, ale aj tak to bola jedna z najkrajších expedícií akú som kedy zažil. Finančný problém nastáva, keď začnete rozmýšľať, ako nakrútený materiál dostanete k divákovi, musíte to robiť v najprofesionálnejšej úrovni, pretože nemôžete použiť horšiu hudbu, strih, grafiku, zvuk, komentár, speakrov. Dnes sa na ľudí valí odvšadiaľ neuveriteľné množstvo filmov z celého sveta a oni si môžu vyberať. Divák je v tomto konkurenčnom prostredí neľútostný, jemu je jedno, koľko ten film stojí, on sa chce hlavne zabaviť. Preto musí byť vo vašom filme vždy niečo iné ... No a paradoxne najdrahšia položka, je keď chcete film prepísať na 35mm film, aby ho mohli pozerať ľudia v kinách po Slovensku. Na to už potrebujete finančnú pomoc partnerov.


Dnes je pri získavaní peňazí vašou devízou určite aj vaše meno...
Problémom je, že dopredu nezvyknem hovoriť, kde idem, čo idem nakrúcať. Viete vystatovať sa dopredu, že pokoríme to a to sa prieči môjmu naturelu aj filozofii. Peniaze na nakrúcanie získavam aj inou činnosťou, napríklad predajom DVD-čok. Tie sa snažíme robiť naozaj na vysokej úrovni.


Stačí to?
Ak televízia nevstúpi nejakým spôsobom do projektu, tak to vynahradí záujem o DVD. Jasné, že tým pádom film vidí aj menej ľudí, ale pri dokumentoch nie je potrebné, aby ho videlo veľa ľudí, je pre tých, čo si ho chcú nájsť. Teší ma skutočnosť, že po pozretí jedného filmu, chcú diváci vlastniť celú kolekciu mojich 16 najúspešnejších dokumentov.


Sledujete záujem o vaše filmy aj vo svete?
Dokumentárny trh dnes ovláda BBC, National Geographic či Discovery, Majú ho podchytený po celom svete. Dostať sa tam je nemožné. Na to by ste potrebovali dobrých agentov, peniaze na jazykové verzie, reklamu a hlavne venovať sa tomu. No ja sa chcem venovať novej tvorbe, predaj ma oberá o kreativitu. Viem však, že v Amerike sa moje filmy predávajú cez Amazon, a sem tam ich premietnu na nejakých televíznych staniciach. Poteší, keď mi napríklad nejaký Poliak povie, že videl môj film na ZDF, alebo mi z Ameriky volá kamarát, že práve pozerá môj film v nejakej káblovej televízii.


Teší Vás, keď sa dokument objaví na takýchto televíznych kanáloch?
Je to tak ďaleko, ako keby sa ma to ani nedotýkalo. Skôr ma zaujíma to, čo na to povie sused alebo kamarát.


Nie je to škoda?
Ak by to bol taký výnostný biznis, tak by obchodníci prišli za mnou samy. Ja mám šťastie, že na tomto malom území žijú ľudia, ktorí majú radi čistú prírodu, hory, objavovanie a tie filmy im navodzujú často akýsi pokoj v duši. Veľa ľudí mi hovorí, Váš film som videl už desať krát a púšťame ho často návštevám... Dnes sa dá už pomaly všetko stiahnuť z internetu, tomu nezabránite... Ale sú napríklad knihy, ktoré chcete doma jednoducho mať. A tak je to aj s filmami.


Autorka: Lucia Čížová, Hospodárske noviny, 17.9.2010.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku17. 9. 2010, 11:09