Pavol Barabáš: V džungli je ako doma

Pred pár dňami oslávil päťdesiatku, no pokiaľ vládze víkend čo víkend behať po horách, cíti sa mladý. Režisér, scenárista, kameraman a autor dokumentárnych filmov Pavol Barabáš patrí k najznámejším filmárom na Slovensku. Vyše 150 ocenení jeho filmov z celého sveta hovorí za všetko. Nášmu denníku prezradil, ako oslávil nedávne jubileum, kedy sa bál o holý život, čo všetko si musel vytrpieť v zradnej džungli, ale i to, prečo už radšej o ničom nesníva.

Ako ste oslávili 50. narodeniny? 
  - Presne v deň mojich abrahámovín 13. septembra sme s opernými spevákmi, súrodencami Babjakovcami, krstili na Lomnickom štíte dévedéčko Tajomstvo podzemia. Odspievanie zopár tónov z ich repertoáru, ktoré sa niesli ponad Tatry, bolo pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. Samotná oslava sa odohrala u kamaráta v penzióne Vesna v Novom Smokovci. Prišlo hádam 70 priateľov.

Dostali ste niečo originálne?
   - Veľmi ma potešilo, že mi prišiel zahrať Marián Čekovský či kamárati Gorali zo Zuberca. V nemom úžase som však zostal po darčeku od blízkych priateľov, ktorí na oslave pustili o mne film. Bol naozaj originálny.

Čo naň hovoríte? 
  - Príbeh, vtip, skrátka super. Ja by som ho lepšie neurobil. (smiech).

Zážitkov nemáte len na päťdesiat rokov, ale hneď na niekoľko životov. Na koľko rokov sa cítite? 
  - Pokiaľ vládzem víkend čo víkend behať po horách, tak mám dojem, že sa ma vek nejako netýka.

Na vašej internetovej stránke máte heslo „Choď tam, kam chceš ísť...“ Je to vaše životné krédo alebo v tom spočíva nejaký odkaz? 
  - Je to skôr myslené tak, že každý človek si musí nájsť nejakú cestu, tak ako ju cíti niekde vnútri. Objavovanie vlastnej cesty je najväčším dobrodružstvom života. Aj ja sám sa snažím po nej ísť.

 

V JASKYNIACH: Barabáš sa za nimi vybral až do Venezuely.  

Svet ste precestovali krížom-krážom, máte za sebou množstvo expedícií. Ktoré z nich vám najviac utkveli v pamäti?
  - Pradoxne tie, kde som si najviac vytrpel. Či už v Antarktíde, na severnom póle, u pygmejov alebo v džungli. Zároveň však musím jedným dychom dodať, že všetky expedície, ktoré som absolvoval, sú určitými míľnikmi môjho života. Na základe toho mám aj svoje životné obdobia tak rozdelené a zaraďujem ich tým spôsobom, že niečo sa odohralo pred tou expedíciou, niečo po tej ďalšej a podobne...

Napriek tomu, že ste precestovali takmer celý svet, za cestovateľa sa nepovažujete. Prečo? 
  - Z jednoduchého dôvodu - nerád chodím po letiskách, nerád chodím autom, skrátka nechodím tam, kde chodia turisti. Naopak, cítim sa vo svojom živle, keď si naložím batoh, zatvorí sa za mnou džungľa a netuším, čo ma čaká. Cestovateľ je vlastne od slova cesta a ja nechodím po cestách, ale mimo nich. Možno by mi viac pasoval názov mimocestovateľ.

Kedy sa u vás prejavila túžba spoznávať iné krajiny, iný svet, iné kultúry? 
  - Vyrastal som v období, keď sa začínalo československé himalájske dobrodružstvo. Hltal som každú správu o našich horolezcoch, v 14- tich som vstúpil do horolezeckého oddielu, to obdobie som veľmi intenzívne prežíval vo Vysokých Tatrách. Počas študentských čias som potom pracoval ako nosič na Zbojníckej chate, kam vtedy chodili naši „himalájisti“, oslovila ma horská filozofia a môj sen bol spoznať a vidieť tie najvyššie kopce na vlastné oči. Preto som aj svoju prvú expedíciu v roku 1993 absolvoval cez štyri najvyššie pohoria sveta.

Nakrúcali ste v divočine, na ľadovcoch či v hlbokých jaskyniach. Určite ste sa neraz báli o holý život... 
  - Som človek, ktorý si veľmi dobre premyslí každý krok. Navyše mám v sebe silno vypestovanú intuíciu, ktorú človek nadobudne len dlhodobým pôsobením v prírode. Dokážem vycítiť prichádzajúce nebezpečenstvo, či v horách, alebo medzi ľuďmi. Pochopiteľne, že všade na svete sú nevyspytateľní ľudia, môžete sa obávať domorodca, ktorý je meter od vás s natiahnutým lukom, či nevystrelí po vás šíp, ale takisto môžete mať obavy z človeka v nejakej krčme, či mu po vás nevyletí ruka.

Ako dlho sa pripravujete na expedíciu? 
  - Deň pred odchodom sa začnem baliť a na druhý deň odchádzam.

Koľkočlenné výpravy podnikáte? 
  - Závisí to od toho, o akú expedíciu ide. Pri výprave na rafte je optimálne, ak má šesť ľudí. Expedíciu do džungle, kde potrebujete byť nejakým spôsobom neviditeľný, je ideálne podniknúť vo dvojici. Keď chcete niečo objaviť v podzemí, pre efektívnosť je dobré, ak sa aj desiati rozdelia do viacerých skupín.

 

 NEPREBÁDANÁ ANTARKTÍDA: Najdrsnejšie podmienky si slovenský režisér vytrpel práve tam.

Absolvovali ste nejakú aj sám? 
  - To by som si nevedel ani len predstaviť. Potrebujem sa o pocity podeliť. Snažím sa robiť filmy o mojich priateľoch, lebo to sú veľmi skromní a nenápadní ľudia. Najradšej robím filmy cez pohľady niekoho druhého.

Cestovanie s kamerou v ruke si zrejme veľmi neužijete, dobrodružstvo prežívate spätne, keď si doma pozeráte záznam... 
  - Kamera je zvláštny fenomén. Často mi pomáha prekonávať strach. Pri komponovaní záberov sa vlastne toho strachu zbavujem. Je teda pravda, že takmer všetko prežívam až v strižni, keď dávam samotný film dokopy.

Akú techniku v extrémnych podmienkach používate? 
  - Závisí to od toho, kam sa vyberiem. Najvernejší som páskovým médiám, ktoré ma nikdy nesklamali. Naopak, digitálne kamery, ktoré sú na čipy alebo harddisky, mi už neraz v extrémnych podmienkach zlyhali. To ju potom máte chuť rozbiť...

Vaše expedície určite nie sú lacná záležitosť... 
  - Dovolenka v Karibiku je niekoľkonásobne drahšia. Pri expedíciách do divočiny je finančne náročná akurát tak letenka. Nič viac nepotrebujem, zoberiem si stan, žijem z toho, čo mi dá džungľa či domorodci. Samozrejme, dá sa urobiť expedícia s džípmi, so sprievodcami, s nosičmi, kuchrámi, to je už však o iných peniazoch.

Keď už sme pri tej strave, pri nakrúcaní filmu Purarambo v Novej Guinei ste vraj nemohli odmietnuť jedlo, ktoré vám pripravili domorodci. Čo všetko ste vtedy pojedli? 
  - Odmietnutie jedla tam berú ako urážku. A to sme nemohli dopustiť. Vedeli sme totiž, že domorodcov potrebujeme na to, aby sme vôbec prežili. No ešte predtým sme si ich museli nejako získať, čo sa nám vďaka tabaku podarilo. Oni nám ponúkli na revanš jedlo, a tak sme museli ochutnať potkanie mäso, rôzne červy, larvy, jednoducho všetko, čo skáče, lezie alebo kade-tade pobehuje.

Ako ste sa s nimi dorozumievali? 
  - Poviem to na príklade. Keď sme boli nedávno v Kongu v pralese a stretli pygmejov, naša komunikácia sa odohrávala prostredníctvom kresieb. Do piesku som nakreslil okolo dvesto výjavov a oni ich pomenúvali. Vytvorili sme si takto akýsi slovník, vďaka ktorému sme sa dokázali dohovoriť.

Svoje filmy už 15 rokov vyrábate vo vlastnom štúdiu K2. „Vyžívate“ sa v ňom len vy alebo ho aj prenajímate? 
  - Orientujeme sa na vlastnú tvorbu. Vyrábame aj TV seriály. Naposledy to bol 26-dielny dokumentárny seriál Radosť zo života.

Ako vníma najbližšia rodina vaše výlety? Nemá o vás strach? 
  - Nie, oni vedia, že to, čo robím, vždy dobre dopadne a nakoniec je okolo toho veľa pozitívneho. Vedia, že nebudem mať signál a najbližšie sa ozvem až o mesiac.

 

 S PYGMEJOM: V drsnej džungli pomáhajú slovenskému dokumetaristovi prežiť domorodci.

Nerozmýšľali ste niekedy zobrať ich so sebou? 
  - Viem, čo má manželka rada, takže ju nikam neťahám. Taká Antarktída by sa jej rozhodne nepáčila (smiech). No starší syn Juraj bol so mnou prednedávnom v Mongolsku.

S akými reakciami divákov ste spokojný? 
  - Ďakujem Bohu, že doteraz boli viac-menej pozitívne. No teší má akákoľvek divácka kritika, pretože filmy majú zmysel len vtedy, keď oslovia diváka. Aj preto chodím rád na festivaly a sledujem každý pohyb, každé mihnutie v hľadisku. Ak si divák preloží nohu cez nohu, je to pre mňa akési znamenie, že som asi niečo urobil zle. Som na to dosť citlivý.

Čo je základom dobrého filmu? 
  - Určite energia, ktorú do neho autor vloží a ktorú divák pri sledovaní cíti. Neraz sa mi stalo, že keď som dokončil film, bol som s energiou úplne na dne, pretože som do toho dal kompletne všetko. Ono sa to neskôr vyplatí, pretože tá energia sa cez plátno dostane k divákom a to je najpodstatnejšie.

Ktorý zo svojich filmov máte najradšej? 
  - Ťažko sa mi na túto otázku hľadá odpoveď. Je to totiž to isté, akoby ste sa opýtali niektorej matky, ktoré zo svojich detí má najviac rada. Určite vám odpovie, že všetky miluje rovnako. No k mojim divácky najúspešnejším určite patria filmy z Grand Prix kolekcie, ktorá obsahuje už 15 DVD.

Dá sa z filmárčiny na Slovensku vyžiť? 
  - Ako som už spomínal, keď do niečoho vkladáte energiu, vždy sa vám to nejakým spôsobom vráti. Je to určitý zákon prírody alebo taký filmársky zákon o zachovaní energie.

Na čom pracujete v týchto dňoch? 
  - V júni som sa vrátil z Venezuely. Je to krajina, ktorá pre mňa znamená krásne stolové hory, niečo, kde je ešte neprebádaný svet. Našli sme tam neúrekom obrovských chodieb, množstvo neznámych živočíchov, ktoré nikto nevie zaradiť, lebo doteraz sa niečo také nikde inde na svete nenašlo. Skrátka, sú to úžasné objavy a tie by som chcel zhmotniť do filmu Muchimuk.

Keďže vás najviac lákajú miesta, kam nevstúpila ľudská noha, nerozmýšľali ste niekedy nad vesmírom? 
  - (smiech)... Nie, to nie, milujem našu Zem, je to obrovský zázrak, ktorému som zasvätil svoju tvorbu. Aj preto stále hovorím, že my sme len návštevníci, ktorí sem boli pozvaní a podľa toho by sme sa mali správať.

Máte ešte nejaký nesplnený sen? 
  - Bojím sa už snívať, pretože všetky sny sa mi doteraz splnili (smiech).

Najznámejšie filmy

Bhután - hľadanie šťastia, Tajomné Mamberamo, Za hranicami tmy, Pururambo, Tepuy, 118 dní v zajatí ľadu, Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase, Premeny Tatier, Tatranské memento, Karakoram Hingway, Cez divoký Baltistan, 80 metrov pod vrcholom, Keď sa ti život obráti chrbtom, Budhizmus na streche sveta, Expedícia Sibír, Mustang, Omo - cesta do praveku, Tatry - mystérium, Amazonia vertical, Putovanie Slovenskom, Premeny.

Autor: ANDREJ SMATANA, pluska.sk, 26.9.2009, Foto: archív PB

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku4. 5. 2012, 14:08