Prvý film z kaňoningu je od slovenského režiséra


Rozhovor Marcely Novákovej s Mirom Dušekom a Pavlom Barabášom, Podtatranské noviny 2/2012, 10.1.2012

Plný skutočných emócií, ktoré prežijete aj na vlastnej koži, hoci budete len sedieť na sedadle v kine, je najnovší film dokumentaristu Pavla Barabáša. Trou de Fer, čo v preklade znamená Železná diera, hovorí o zdolaní jedného z najťažších kaňonov sveta. Stretli sme sa s ním, aj s Mirom Dušekom, hlavou celej expedície, v závere vlaňajšieho roku, keď v Poprade predstavovali divákom dokument z Réunionu. Do kina si tento známy režisér odskočil z Tatier, kde nakrúcal ďalší dokument pod názvom Siluety tatranských štítov, ktorý je o tých najkrajších cestách, ktoré vedú na ich vrcholy. Avšak nielen o tom.

Ako dlho ste nosili v hlave myšlienku ísť na Réunion a prejsť kaňon Trou de Fer?

Miro D.: O Trou de Fer som sa dozvedel, keď som prvýkrát letel na ostrov v roku 2008. Vtedy sme tam leteli bez informácií, bez máp, bez nejakých popisov. Na tejto prvej výprave sme stretli nášho veľmi dobrého priateľa, ktorý tam žije a ktorý sa o nás postaral. Zhodou okolností to bol veľmi skúsený horolezec, pôvodom z Francúzska, ktorý nám poskytol komplet všetky informácie o tomto kaňone. Podnikli sme dve expedície a až na tej tretej sa nám ho konečne podarilo prejsť. Počas tých dvoch predtým sme prešli iné kaňony, inej obtiažnosti, iného charakteru, naučili sme sa na ostrove pohybovať, zbierať skúsenosti s počasím. Viete si predstaviť, že ostrov má 40 x 60 km a jeho najvyššia hora Piton des Neiges má 3 070 m? Ostrov je zelený, je to najvlhkejšie miesto sveta. V tomto prostredí podnikáte výpravy do zárezov zeme, ktorá absorbuje zrážky, a ocitáte sa na samom dne kaňonov. Je to ako sedieť na dynamite. Snažili sme sa na to adaptovať, aby sme sa vyhli všetkým rizikám, ktoré tam hrozia. Kaňon Trou de Fer sa vymyká všetkým štandardom, na ktoré sme boli zvyknutí. Rok 2008 bol poznávací, rok 2009 už mal ambície, čo keď sa nám to podarí... Bohužiaľ, boli sme poznačení tragédiou, keď sa nám náš priateľ Jirka hneď v úvodnom kaňone utopil, a to nás zabrzdilo, poznačilo a ukázalo, s akým živlom tu máme do činenia. Získali sme však čas na ďalšie skúsenosti a aj na to, aby sa narodila tá správna partia dobrodruhov, ktorá drží pri sebe. Pretože na takúto expedíciu treba veľmi skúsených lezcov, ale hlavne takých, ktorí sú si navzájom oporou. Tento kaňon má veľmi smutnú bilanciu a my sme sa chceli domov vrátiť. Na to, aby sme to dokázali, sme museli stáť veľmi blízko pri sebe, pomáhať si jeden druhému a hlavne byť psychicky veľmi vyrovnaní a v pohode.

Pavol B.: Trou de Fer je taký zvláštny fenomén, taký krásny prírodný úkaz, že pre mňa je to asi ďalší div sveta. Patrí pod francúzsku správu, je v Európskej únii a málokto z nás vedel, že niečo také krásne vo svete vôbec existuje. Keď som prvýkrát videl zábery z helikoptéry, nemohol som odvtedy dobre spávať. Stále som si predstavoval, ako vchádzame do tej diery, čo nás tam čaká a či ten koridor, kde sa stráca päť vodopádov, sme schopní prejsť, či nejdeme do niečoho, čo je nad naše sily. Mal som predtým obrovský rešpekt.


Ako ste už spomenuli, tento kaňon má smutnú štatistiku - štrnásť mŕtvych počas desiatich expedícií. Nebol to fakt, ktorý by vás mohol pribrzdiť?

Pavol: Práve preto, aby sme nezvýšili štatistiku, museli sme sa na kaňon dokonale pripraviť. Vedeli sme, že ani jeden z nás tam nesmie urobiť žiadnu chybu. Išli sme na ostrov na päť týždňov s tým, že skoro každý deň sme trénovali v nejakom inom kaňone, aby sme získali zručnosť a aby nás nič neprekvapilo. Píše sa, že prejsť tento kaňon trvá 3 dni. Keď sa už urobí prvá dĺžka, prvé zlanenie, už nie je možnosť sa vrátiť. Existuje už len cesta dopredu.

Miro: Kaňon je otvorený od roku 2001. Odvtedy tadiaľ ročne prejde jedna, dve, možno tri expedície, niekedy ale ani jedna za rok. Je to projekt naozaj len pre veľmi skúsených, ale niekedy si príroda obeť vyžiada a človek to nedokáže ovplyvniť. Najviac úmrtí bolo priamo dole v koridore, nemali šťastie na počasie a niektorí zahynuli pod tým najväčším vodopádom, keď sa strhli skaly. Keď dôjde k ich uvoľneniu, tak aj malá skala z takej výšky dokáže preraziť helmy.


Ktorú chvíľu počas prechodu kaňonu by ste označili ako najkritickejšiu?

Miro: Jeden z kľúčových okamihov celého postupu bol ten, aby sme sa v tretej kaskáde obrovského 300 m previsnutého vodopádu vedeli dostať do steny. Predstavte si, že ste na 100-metrovom lane, pod vami je ďalších 200 metrov a vy sa po tej šnúročke spustíte na jej koniec a zistíte, že ste od steny odchýlení päť metrov. A ten úplne najväčší „hardcore" je, že keď sa oplet lana vyrovnáva, roztočí vás to okolo svojej osi a keď nemáte žiadny bod, ktorého by ste sa chytili, tak sa točíte ako potrava pre supy. No a v tom najpriľahlejšom okamihu musíte hodiť do steny kotvičku tak, aby sa chytila, aby ste sa čo najbližšie pritiahli ku stene. Len tak bolo možné urobiť ďalšie kotvenie, spustiť ďalšie 100-metrové lano dolu a otvoriť tak cestu, aby sme sa dostali na samé dno priepasti. Keď som do toho išiel, myslel som si, že sa na tom mieste budem báť. Nevedel som, či to dokážem, lebo napríklad španielska expedícia v roku 2009 tam „zamrzla". Španiel sa tam točil tri hodiny a nakoniec sa museli hore vyšplhať pomocou špeciálnych prostriedkov, zabivakovať v stene a počkať na ďalší deň. Mne sa to podarilo na prvú „šupu". Tak som vedel, že to musím spraviť, že som necítil strach, vyslovene som si to užíval. Bol som neuveriteľne šťastný, že to môžem spraviť aj pre svojich priateľov. Takto som to tam cítil.

Pavol: Je to najdaždivejšie miesto na svete, kde padne ročne 10 metrov zrážok. Padá tam päť vodopádov, ktoré sa zbiehajú v úzkom mieste a tým úzkym koridorom treba prejsť zhruba 5 km. Stále je tam pološero, všade sa valia kvantá vody. Keď príde búrka, okamžite to ide dole do toho lievika a je to ako splachovací záchod. Takže niekedy treba čakať aj mesiac na optimálne dva dni, keď nebude pršať, alebo je malá pravdepodobnosť dažďa. My sme mali šťastie na počasie.

Miro: Okrem počasia, ktoré je jeden z kľúčových faktorov, je ďalším nebezpečenstvom prostredie tvorené zo sopečnej vyvreniny. Tá je ako polystyrén, hrozne porézna. Hornina je veľmi ostrá a pri zlaneniach musí človek dávať pozor ako ukladá lano. Je tam veľa všelijakých faktorov, ktoré môžu ovplyvniť postup alebo ho zdržať. Zničili sme tam asi štyri laná.

Pavol: Aj rastlinstvo je veľmi agresívne. Keď sme sa chceli dostať ku kaňonu, museli sme „mačetovať" asi 2 - 3 hodiny cez niečo také ako vinič, ale bolo to hrozne ostnaté, čo bolo cítiť aj cez neoprény. Došli sme tam po monzúne, všetko bolo neskutočne zarastené, z čoho bolo jasné, že rok ten kaňon nikto neprešiel.

Miro: Každý z členov má v tíme svoju funkciu. Ja som šiel vždy v čele, za mnou Palino, ktorý niesol obrovskú batožinu, nakrúcal, za to ho obdivujem. To, čo sme robili my, robil aj on a popritom aj nakrúcal. Medzi nami šla Natálka, ktorá niesla batožinu, a ďalšia dvojica, ktorá uzatvárala a sťahovala veci, ktoré sme nechali v stene a posielala ich dopredu. Celý ten kolotoč fungoval veľmi dobre. Chlapci vzadu, Jarko s Martinom, sa niekedy dostávali do takých pozícií, že prišli k predratým lanám a museli po nich ísť. Natálka si v jednom vodopáde podvesila pod seba batoh a ten ju skoro stiahol do prúdu. Tých kritických okamihov bolo dosť, ale všetky sme vyriešili.

Paľo: Nebolo prvoradé filmovať, my sme to túžili jednoducho prejsť. Išli sme od rána do noci a každé zdržanie by nám ohrozilo zostup. Miro hádzal kotvičku a bolo možno polhodinu do zotmenia. Keby sa mu to nepodarilo, tak by sme museli prečkať 12-hodinovú noc zavesení v stene v mokrých neoprénoch. Veľmi si vážim tento film kvôli tomu, že nič tam nie je hrané, opakované, žiadne dokrútky, dorábanie nejakých scén, aby to bolo zaujímavejšie. Zachytili sme realitu, a to vysoko hodnotia diváci aj porota všade po svete. Je to prvý film z kaňoningu, ktorý sa vo svete nakrútil. Réunion je francúzske územie a je pre mňa nepochopiteľné, že o takomto fenoméne sa doposiaľ nepodarilo nakrútiť film.


Na vašej internetovej stránke som sa dočítala, že ste si pred expedíciou nechali vyrobiť špeciálne laná. Koľko kilogramov vlastne vážila vaša batožina?

Pavol: V suchom stave sme mali 160 kg bagáže. Najhoršie však je s takou záťažou plávať a potom sa s tými báglami plnými vody aj postaviť. A s tým sme museli chodiť po klzkých kameňoch. Nesmelo tam dôjsť k žiadnemu úrazu, vyvrtnutiu nohy, lebo odtiaľ sa nedá privolať nijakým spôsobom pomoc.

Miro: Človek si myslí, že 160 kg je strašne veľa a môže sa pýtať, čo tam vôbec niesli? Ale keď sa pustite do kaňonu obtiažnosti ABO, musíte byť pripravení na všetko. Museli sme mať veľmi veľa lán, výstroj na bivakovanie, vodu, dostatočné množstvo potravín. Nie je cesta naspäť. Nie je iná cesta ako na konci kaňonu.


Ktoré obrazy, ktoré momenty sa vám s odstupom času spätne vybavia ako tie najsilnejšie pri spomienke na Trou de Fer?

Pavol: Tá úžasná krása, keď človek je na dne a okolo sú nádherné obrovské vodopády, ktorých mená ľuďom nič nepovedia. Nie sú v žiadnom rebríčku tých najvyšších a najkrajších vodopádov sveta. Keď človek vidí tú nádheru, úžasnú silu, energiu, je to veľmi silný zážitok. A kvôli zážitku sme tam išli. Keď človek vyjde von z kaňonu, úplne sa trasie od vzrušenia, od tej krásy, čo zažil. Ten zážitok je emočne taký silný, že sa vám potom už do ďalšieho kaňonu ani nechce ísť. Všetky predchádzajúce, ktoré som predtým prešiel a myslel som si, že sú ťažké, sa mi zrazu zdali ako detské bazény. Prešiel som kaňony v Slovinsku, na Korzike, v Rakúsku, Miro dobre pozná Španielsko. V jednom sme sa však zhodli: Trou de Fer sa nič na svete nepodobá.


Trou de Fer je údajne najťažším kaňonom na svete. Je to pre vás ako športovcov takým logickým pokračovaním skúšať vždy ťažšie a ťažšie veci?

Pavol: Nešli sme tam preto, že je to najťažšie, ale preto, že je to úchvatné miesto na našej planéte. Náš cieľ bol uvidieť a zažiť to, čo tam príroda vytvorila.

Miro: Je veľa ťažkých kopcov a hodnotiť, ktorý je ten top najťažší sa nedá. Ale Trou de Fer vystihuje všetky kaňoningové lahôdky. Pustili sme sa do niečoho neuveriteľne krásneho. Pre mňa to bol zážitok nielen fantasticky prírodný a adrenalínový, ale hlavne to bola bohovská akcia s bohovskými ľuďmi, ktorí sú neuveriteľne pohodoví, perfektní aj v tých najťažších chvíľach.


Zažili ste veľa vypätých situácií. Bez koncentrácie a plného sústredenia sa niečo také nedá robiť...

Pavol: Človek musí byť v psychickej záťaži veľa veľa hodín. Išli sme od šiestej ráno do polnoci, je to 18 hodín. Musíte počítať s tým, že sa za ten deň nenajete, ale budete musieť vydať maximum energie. Prvá hodina vo vode je príjemná, druhá sa dá tiež, pri tretej už človek začína byť unavený a viete, že do noci sa z kaňonu nedostanete. Podstatné je vedieť prijímať energiu, ktorá je v tom kaňone a čerpať z toho. Akonáhle sa človek uzavrie, začne mať strach, energia odchádza.

Miro: Je veľa faktorov, ktoré odčerpávajú fyzickú stránku, ale keď človek cíti, že už naozaj nevládze, tak sa v tele akoby zapne generátor a po chvíli je zase čulý ako rybička. Niečo sa doňho vleje. Ja som to cítil, akoby sa niečo do mňa nalialo. Neviem, či to bola energia z tej hory, alebo mi ju poslali kamaráti z domu, ktorí na nás mysleli, ale mne sa to tak zdalo. Z toho samého dna som zrazu vyletel do maximálnych otáčok a fungoval som ďalšie hodiny. Ten pocit eufórie, keď sme vyliezli z kaňonu, bol neuveriteľný, ťahali sme ho až z dna svojej duše. Bol to neuveriteľne krásny pocit, ale zároveň aj smutný.


Tým, že sa to skončilo?

Miro: Áno. Všetko má svoj koniec. Človek, keď si splní svoj veľký cieľ, na ktorý sa dlho pripravuje, každý večer s tým zaspáva, a zrazu príde ten okamih: tak a je to za mnou...

Pavol: ...človek príde o cieľ.

Miro: Je to zvláštny smútok víťazov.


Láka vás potom ešte ísť do iných kaňonov? Je niečo, čo by to mohlo predčiť?

Pavol: Jasné.

Miro: Na tomto ostrove je ešte asi 5 kaňonov podobnej obtiažnosti. Vo svete sa snažíme hľadať nové miesta. Mojím veľkým snom je urobiť túto veľkú „päťku" na Réunione a potom sa púšťať do nových projektov, ktoré sú možno na Havaji, niekde v pralese v Afrike, alebo na iných ostrovoch. Chcel by som objavovať ďalšie a ďalšie kaňony pre ľudí, ktorí tam potom prídu po nás, aby si aj oni mohli užiť to, čo sme si užili my.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku26. 1. 2012, 14:56