Rozhovor z TV Oka - K2 Studio
slovensky english

Rozhovor z TV Oka

Nedávno ste povedali, že víchricu v Tatrách nepovažujete za žiadnu náhodu. Ako ste to mysleli?

Mám rád prírodu a snažím sa pochopiť jej javy - ako funguje počasie, vesmír, aj listy na stromoch. Môžeme sa len udivovať, ako to všetko vzniklo a aké je to dokonalé. Jediné, čo nie je dokonalé, je naše myslenie, ale možno stačí veľmi málo, aby sme vo svojom živote sami prišli na to, že všetko má svoje príčiny a následky, ktoré fungujú bezchybne a vytvárajú krásnu súhru. Keby ľudia vnímali, že všetko podlieha určitým zákonitostiam, nemali by toľko negatívnych emócii. Aj keď, na druhej strane, láska a nenávisť robia život krajším a vzrušujúcejším...

Prečo Tatry podľa vás potrebovali nový vietor? Čo vám na nich prekážalo pred víchricou?

Tatranský národný park je tu pre nás všetkých, naše deti aj budúce generácie, aby sme videli ako fungujú prírodné zákony. Preto si k nemu musíme dlhodobo vytvárať vzťah, aký si zaslúži, a aby neutrpel. Tatranci a všetci ostatní, ktorí majú Tatry radi, sa však nevedeli medzi sebou vôbec dohodnúť, ako na to. Novým vetrom som mal na mysli to, že víchrica a jej následky dávajú príležitosť týmto ľuďom konečne sa spojiť, aby dokázali vytvoriť jasnú víziu, čo z Tatier chceme mať a ako by mali vyzerať. Vietor odkryl, čo sa tam postavilo v minulosti a čo sa tam postaviť nemalo. Môžeme tvrdiť, že v národnom parku treba vybudovať hotely, a rozvinúť turistický ruch, ale keď sa spätne pozrieme na to, čo sme postavili doposiaľ, máme sa za čo hanbiť. Zničili sme si krásnu vysokohorskú dedinku Ždiar a organicky pôsobia len staršie stavby, akou je napríklad hotel Grand. Tatry sú malé pohorie a do oblasti samotného parku je od okolitých miest a obcí len 7 minút jazdy na aute, takže si myslím, že nie je správne lákať turistov bývať rovno do hôr.

Ako vnímate ambície ministra hospodárstva Ruska, ktorý dnešnú situáciu v Tatrách chápe ako novú príležitosť na budovanie turistických lyžiarskych centier?

Každý politik sa snaží vyprodukovať nejaké vyjadrenia, aby bol v centre pozornosti, takže sú to len vyhlásenia pre médiá, ktoré majú teraz o Tatry veľký záujem. Keď si médiá prestanú Tatry všímať, politici sa stiahnu a potom už robota ostane na ľuďoch, ktorým na Tatrách záleží. V lyžovaní Tatry nikdy nebudú konkurovať Alpám - nemáme ľadovce, svahy, podmienky. Na Slovensku však máme iné miesto ako stvorené pre lyžiarske stredisko - je to južná strana Chopku, ale záhadou je, že tam nikto nechce investovať. Tatry sú malé a krása je v nich veľmi koncentrovaná - aj rodina s deťmi dokáže za deň prejsť cez hrebeň dvoma dolinami a vidí niekoľko prírodných pásiem. V tom sú nádherné, jedinečné a Alpy sa im v tejto komornosti, so svojimi strminami a veľkými dolinami, nevyrovnajú. Nakoniec aj tak rýchle názory neodborníkov utíchnu a budeme s diskutovať s odborníkmi na inej úrovni.

Stále tu však pretrváva stav, akoby vládu bolo potrebné prehovárať, aby si nejakého odborníka čo i len vypočula...

Od predsadu vlády bolo unáhlené, že ustanovil komisiu, pozostávajúcu z ministrov. Tí sa tu predsa zdržia najviac dva roky, o tri o nich už vôbec nebudeme počuť. Tatry však musíme riešiť systematicky, potrebujú odborné riešenia na 15 - 20 rokov dopredu. Potrebujeme komisiu odborníkov, ktorí sú na Slovensku uznávaní, vedia argumentovať a dohodnúť sa. Možno nám to bude trvať rok, kým sa dohodneme, čo z Tatier chceme mať, ale možno aj 5 rokov, a to politici nezvládnu.

Veríte, že v našej spoločnosti, ktorá prežíva ekonomický diktát, je takáto dohoda možná?

Musíme tomu veriť. Slovensko prežilo veľa zmien, dá sa povedať až katastrof, ľudia sa im však vedeli akosi prispôsobiť a hoci nenápadne, ale stále postupuje dopredu. Budeme postupovať aj čo sa týka Tatier, stačí mať jasné argumenty a sformulovať si vízie. Je však pravda, že ekonomická loby sa vždy rýchlo dohodne. Štyria podnikatelia pri pive si rýchlejšie ujasnia veci, ako ľudia, ktorí majú rozhodovať, čo sa bude páčiť o 30 - 40 - 50 rokov.

Klíma sa prudko mení a víchrice už hrozia Tatrám častejšie ako každých 30 rokov, čo bolo doteraz. Prezradili ste o sebe, že vás v Tatrách volajú filmárom atmosferických porúch. Budete ním aj naďalej?

Fascinuje ma obloha. Na oblaky sa dokážem pozerať nekonečne dlho. Každé ráno keď vstanem, môj prvý pohľad smeruje k nim. Sledujem ich ako sa menia a veľmi rád robím časozberné zábery. Človek stále nevie predpovedať, ako budú vyzerať zajtra. Sú úžasné, lebo do nich nevieme zasiahnuť. Na druhej strane zasahujeme do prírody stále intenzívnejšie iným spôsobom a tým intenzívnejšie príroda zasahuje do nášho života, takže sa potom nemôžeme ničomu čudovať...

Okrem Tatier vo svojich filmoch vyhľadávate rôzne neprebádané oblasti po celej zemeguli. Ste dobrodruh?

Musím sa priznať, že nerád cestujem. Môj život sa však začal formovať práve vo Vysokých Tatrách, kde som na Zbojníckej chate robil nosiča. V puberte ma teda veľmi ovplyvnila príroda a ľudia, ktorí tam žijú. A v tatranských dolinách s ťažkým nákladom na chrbte som získal životné zásady a istú filozofiu.

Aká je vaša filozofia?

Najlepšie ju ukazuje moja práca a to, ako sa snažím žiť. Vážim si prírodu a ľudí, ktorí ju majú radi.

Nakrútili ste niekoľko filmov z prostredia Himaláji a oblastí Tibetu. Ovplyvnilo vás to v tomto smere?

Tak, ako ma ovplyvnili Tatry, rovnako ma ovplyvnili aj Himaláje a ľudia z nedostupných tibetských dediniek, ktoré susedia s najvyššími končiarmi. Fascinuje ma, ako napriek neuveriteľne tvrdému životu, ktorý vedú, si zachovávajú úžasnú spokojnosť so všetkým a úctu ku všetkému živému, čo na tejto zemi je k ľudom, zvieratám, prírode. So svojím budhistickým náboženstvom vyznávajú reinkarnáciu a veria, že aký bude mať človek život, a ako vidí svet, závisí len a len od neho. To bolo pre mňa najsilnejšie poznanie. Lhasa je absolútne zničené mesto, zastavané nepredstaviteľnými budovami, a niekde v strede okolo kláštora je kúsok námestia, kde sa chodia Tibeťania modliť. Keď na nich vidíte, že vôbec nevnímajú, ako sa Tibet zmenil, počúvajú len svet, ktorý sa odohráva v ich vnútri, ktorý im umožňuje akceptovať všetko tak, ako je - chápete odrazu, že závisí na človeku ako chce svet prijať. Keď ráno vstanete, je len na vás, či sa tešíte, ako pekne prší, alebo si poviete: "Dokelu, aké hnusné počasie!" Keď som sa vracal zo svojich ciest domov, tešil som sa zo všetkého, čo som si doma nikdy predtým nevšímal. Táto radosť mi vydrží väčšinou dosť dlho, také tri mesiace, a keď ma znovu začína po čase pohlcovať civilizácia a ponáram sa do šedého primeru, poviem si, že je čas niekam vyraziť.

Tibeťania sa dobrovoľne zbavujú schopnosti sebaobrany, bez ktorej sa na Slovensku žije dosť komplikovane. Pri riešení tatranskej otázky sa asi nemôžeme správať ako oni, ak chceme ochrániť tatranský park, nie?

Samozrejme, ale my musíme ochrániť Tatry hlavne pred sebou. To, čo sa v nich udialo musíme vyriešiť ako najlepšie vieme, ale nemali by sme byť precitlivení. Dnes, keď niekto povie, že tu budu nové zjazdovky, iba sa zasmejem, lebo to nemá nijaké reálne opodstatnenie. Potrebujeme čas, aj príroda potrebuje čas a potom to pôjde samé, nenásilne, prirodzenou cestou. Dôležité je len to, aby sa ľudia chceli dohodnúť.

Z vašich filmov ide pocit, že vnímate prírodu globálne, ako pozemšťan, ktorý je doma všade na svete. Je podľa vás ľudstvo ešte súčasťou prírody, alebo ňou sú už len zaujímavé exotické spoločenstvá neznámych kmeňov, ktoré sa vám podarilo nafilmovať?

Len nedávno som sa vrátil z Novej Guinei a stále musím na túto cestu myslieť. Ľudia, ktorých som tam stretol, žijú v absolútnom praveku a nemajú žiadny styk s civilizáciou. Nepoznajú tanier, nádobu, koleso a ani pocit vlastníctva. Ak niečo potrebujú, zájdu do džungle, ktorá im dá všetko. Žijú na stromoch v pekných chyžkách a majú malé ohnisko, to je všetko. Keď na nich hľadíte, pochopíte, že im nemôžete ničím pomôcť, lebo od vás nič nepotrebujú. Dokonale sa vyznajú v džungli, a tým, že nič nevlastnia, nevznikajú medzi nimi hádky, komunita žije harmonicky spolu a každý vie, čo má robiť.

Prijali vás bez problémov

Nie.

Videli niekedy predtým bieleho človeka?

Tam, kde sme boli my, ešte nie. Boli sme prví. Žijú väčšinou len na tom svojom neveľkom území, ktoré neopúšťajú. Ďalšia dedinka je deň pochodu cez močiare, a tým, že sú to rituálni kanibali, voľné pohybovanie sa v pralese je asi dosť odvážne. Zavŕta sa vám však pod kožu, v akej symbióze s prírodou dokážu títo ľudia doteraz fungovať.

Len taká maličkosť, že sú ľudožrúti. Nebáli ste sa?

Veľakrát sa samozrejme bojíte. Prídete na nejaké územie a mieria na vás šípy, ktoré sú určené na ľudí. V tých tvárach vidíte, že je to na hrane a každý neopatrný krok, pohyb, reakcia, alebo zlý úsudok môže vyvolať nešťastie. Ale keď sa bariéry prelomia, zistíte, že sú to veľmi príjemní a milí ľudia.

Ako sa vám darilo prelamovať bariéry bez toho, aby ste poznali ich reč?

Prístup je asi rovnaký, ako keď potrebujete prelomiť bariéru niekde na štátnom úrade. Čím nechcem povedať, že tu u nás sedia kanibali! (Smiech.) Komunikácia je veľmi jednoduchá. Videl som tváre inteligentných ľudí, ktorí sa vedia perfekne zorientovať v džungli a vychovať rodinu v prostredí, kde ja by som do dvoch mesiacov určite zahynul bez všetkých tých vecí, ktoré som si so sebou doniesol. Sme už ľudia, ktorí akoby vôbec nerozumeli prírode.

Pozerali na vás ako na bohov, alebo ako na votrelcov?

Vždy sa snažím vžiť do ich situácie. Neviem si ale predstaviť, ako by som sa tváril, keby ku mne prišlo 5 ľudí ako z inej planéty a ubytovali by sa mi v obývačke. Niekedy bolo ich prijatie veľmi zaujímavé. Žijú v chyžkách, ktoré sú rozdelené na mužskú a ženskú časť, alebo dokonca v rozdielnych príbytkoch. Nenocujú spolu, ani nejedia. Sú presvedčení, že ženy z mužov sajú energiu, a už som tomu začal veriť aj ja. (Smiech.) No a k tomu všetkému majú vždy prichystané ohnisko a miesto na spánok pre náhodného hosťa.

Ako sa teda viete donútiť vyraziť do takýchto končín, keď nerád cestujete?

Mám rád dobrodružné cesty, kde človek môže byť v prírode sám, a vnímať život ľudí nepokazený cestovným ruchom a civilizáciou. Keď cestujete po svete, tak vidíte, že pre turistu je už vopred všetko pripravené. Buď ho organizujú, alebo z neho ťahajú peniaze. Ja však chcem nasadnúť na čln, pustiť sa po rieke a prísť k ľuďom, ktorí v živote turistov nevideli a sú zaujímaví svojim spôsobom života.

Vás to obohacuje. Nie je však trochu drzé rušiť ich súkromie? Neohrozujete týchto ľudí svojou pozornosťou a aj tým, že o nich premietnente film ďalším tisícom?

Moje filmy sú vždy aj o etike cestovania. Dokument Amazónia vertikal je práve o tom, ako by sa mal človek správať k prírode. Verím, že po filme sa divákom bude žiadať niekam vyraziť, a keď nejakú cestu podniknú, zachovajú sa podľa toho, čo videli na plátne neuškodia a nezanechajú za sebou žiadnu stopu. A keď sa takto budeme všetci správať, ani Tatry sa nebudú musieť báť o svoj osud.

V tomto filme ukazujete Indiánov, ktorí sú už poplatní našej civilizácii a obchodujú s čím vedia. Ako ste to vnímali - je tu ešte nádej na to, aby si bezbranní pôvodní obyvatelia zachovali svoju "nevinnosť" samých seba?

Na divákov veľmi emociálne vplýva, keď domáci chytí papagája a snaží sa ho predať turistom, čo je vlastne preňho jediná možnosť, ako získať peniaze. Nasnímal som aj malú opičku, ktorá je priviazaná na špagáte, je určená na predaj, ale bez matky pravdepodobne zahynie. Vôbec nás ale nepohne, že pár kilometrov od nášho domu zomiera denne 5000 kureniec, lebo sa chceme najesť. Sme citlivejší k veciam, ktoré sa stanú niekde inde. Na druhej strane nás to však núti rozmýšľať aj o tom, akým spôsobom sa treba správať, keď je človek na cestách. Keď si vážite Indiánov, nemôžete si od nich kúpiť opičku, alebo papagája, a keď prídete do Pakistanu, tak si nebudete pýtať coca-colu, lebo tam robia dobré mangové džúsy. Coca-colu, bohužiaľ, nájdete všade, lebo si ju pýtajú všetci turisti, ktorí nakoniec pomaly, ale isto určia, ako má vyzerať ráz vašej krajiny. Musíme sa snažiť, aby Tatry nestratili svoju osobitosť a stavať cestovný ruch na tých, ktorým sa páčia a nevolať sem tých, ktorým Tatry nevyhovujú, a chcú, aby sme ich pre nich prispôsobili.

Hoci ste dokumentarista, svojími mnohými oceneniami zachraňujete meno celej slovenskej kinematografie. Aké témy vás ešte lákajú?

Aby som sa tešil zo života, musím niekedy odísť, získať odstup, a keď sa vrátim, som rád, že žijem tam, kde žijem. Slovensko je jedna z najkrajších častí sveta, máme obrovské šťastie. Keď vidím, ako ostatní ľudia ťažko žijú a sú oveľa radostnejší ako my, nechápem, čo nám chýba. Máme krásnu prírodu a veľa pitnej vody, čo vo svete nie je celkom bežné. Máme všetko, ale chceli by sme ešte viac a keď budeme mať viac, tak budeme chcieť ešte - táto túžba je spôsob, ako čo najrýchlejšie dospieť k utrpeniu. Témy sú vo mne a hľadám ich aj medzi ľuďmi, ktorých mám rád a ktorí sú viac-menej nenápadní, hoci som svojimi filmami urobil dosť pre to, aby sa nápadnými stali. (Smiech.)

Nakrúcate teda pre priateľov?

Každá expedícia je úžasným obohatením, lebo na nej spoznáte ľudí a získate priateľov na celý život. Ak má film vytvárať nepriateľov, je lepšie ho asi nerobiť. Snažím sa dať do každého filmu kus seba, celú svoju osobnosť, zakaždým ma úplne vyžmýka. Mesiac pred ukončením žijem len preň a som pomaly súci na psychiatriu. Ale keď ho dokončím, neviem, aký je. Cítim sa ako vecheť. Keď sa však film začne páčiť, tak diváci tú moju energiu dostávajú, nabíjajú sa a začínaju mi ju vracať. Som rád, že na moje filmy chodí čoraz viac ľudí. Denne dostávam e-maily z celého sveta, v ktorých mi píšu, kde všade ich chcú vidieť. Napríklad film Tatry - mystérium si momentálne vypýtal ekologický festival vo Washingtone, čo je pre Slovensko skvelá propagácia.

Tvrdíte, že hory kladú človeku veľa otázok. Ktoré to sú? Viete si na ne odpovedať?

Otázok je mnoho, ale asi najnaliehavejšia je, že keď človek príde z horolezeckej túry unavený, zničený, hladný, smädný, dooškieraný a nevládny, po troch dňoch znovu začne snívať, ako sa tam vráti. Čo ho tam vlastne láka, keď prší, sneží a je chumelica? Musím na Tatry myslieť a vtedy zistím, že keď zostávam hore, všetko získava jasnejšiu proporciu, aj celý môj život. Akoby ste z diaľky a z odstupu videli to, čo robíte sám a čo sa deje okolo vás. A úžasné je aj to, že keď sa stretnete na kopci s niekým, koho len náhodne vidíte v meste a sotva sa ním pozdravíte, objímete sa s ním ako najväčší priatelia.

Ako znášate civilizáciu?

Mám vlastné štúdio, robím DVD, nakrúcam filmy, televízne relácie o vysokých technológiach z oblasti fotografie a videa, stále vo mne žije konfrontácia techniky a prírody. Je úžasné, keď odchádzate niekam na mesiac-dva, a môžete mobil nechať doma a nikomu nevolať!

Odpúšťajú vám doma vašu neprítomnosť? Majú pre ňu pochopenie?

Pred tým, ako som robil filmy, fotografoval som, kreslil karikatúry a zapisoval som si, čo som zažil. Moja mama tieto moje zápisky tajne čítavala a vedela, že bez hôr by som to nebol ja. Veľmi mi fandila a tešila sa na moje nové zážitky, ktoré obohacovali nielen mňa, ale aj mojich blízkych a priateľov. Získavali pri mne väčšiu chuť niečo spraviť, dokázať, vymyslieť, aby náš život nebol taký stereotypný. Veď ľuďom stačí úplne málo, aby zmenili pohľad na život a stali sa spokojnými.

Valentína Zimanová

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 18. 01. 2006, zobrazenie 3033x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4335647 (3033)