Som rád, že žijem práve tu - K2 Studio
slovensky english

Som rád, že žijem práve tu

Pavol Barabáš, jeden z najscestovanejších Slovákov, zároveň patrí aj k najúspešnejším slovenským dokumentaristom. Niet asi povolanejšieho človeka, ktorý by odpovedal na otázku, kde sú najčarovnejšie miesta v našej vlasti. S kamerou prešiel všetky kontinenty, ale tvrdí, že aj tak má najradšej Slovensko.

Kde sa vo vás zobrala láska k horám, keďže ste v horskom prostredí nevyrastali?

Vyrastal som v Prievidzi a ako chlapca ma veľmi ovplyvnili knižky Jaroslava Foglara. Chodieval som často do prírody a stále ma to ťahalo viac do kopcov. Už ako deviatak som takmer každý víkend chodil na Kľak, kopec nad hornou Nitrou v Malej Fatre, často aj sám. Za rok aj 20-, 30-krát. Neskôr som si povedal, že by som chcel poznať Slovensko z vrcholov hôr. Preto som sa rozhodol, že prejdem všetky hrebeňovky, čo sa mi sčasti podarilo už na strednej škole, ktorú som absolvoval v Tvrdošíne. Orava sa stala pre mňa druhým domovom. Žiť som tam síce neostal, ale chodím tam aj teraz často.

Cez Oravu ste sa dostali k Vysokým Tatrám?

Áno, keď chcete spoznať najkrajšie pohoria na Slovensku, tak vás to k Vysokým Tatrám zákonite pritiahne. Spoznával som ich nielen ako turista, ale aj ako horolezec a chcel som v nich byť čo najviac. Ako 16-ročný som okúsil prácu nosiča na Zbojnícku chatu. Nakoniec som tam prežil úchvatných deväť nosičských sezón. Každú voľnú chvíľu som sa snažil byť v horách a nasávať atmosféru, ktorú mi ponúkali.

Medzičasom ste precestovali dosť veľkú časť sveta. Ako to zmenilo váš pohľad na to, čo je na Slovensku?

Myslím si, že každý mladý človek by mal ísť do sveta, spoznávať iné prostredie, kultúry, pohoria, prírodu. Bude najprv očarený, ako je všade všetko iné. Himaláje, Pamír, Andy, Patagónia, Aljaška vás ohúria. Ale časom si uvedomíte, že sa rád vraciate domov. Často si po návrate z cesty vybehnem na hrebeň Nízkych Tatier. Prešiel som púšte, savany, stepi, divokú džunglu i vysoké hory, ale vždy si po návrate poviem: som rád, že žijem práve tu.

Mnoho cudzincov, ktorí tu žijú, hovorí, že nám chýba zdravá hrdosť na vlastnú krajinu, že veľa ľudí len frfle. Je to tým, že málo cestujeme?

Človek musí chodiť von, spoznávať a naučiť sa vidieť aj za pozlátku, ktorú tam vidí. Stále hovorím, keď je tu niekto nespokojný, nech navštívi prvú africkú dedinu a chvíľu tam žije. Človek musí na chvíľu prísť o všetko, čo má doma, čo považuje za samozrejmé. Bez toho nebude poznať ich pravú hodnotu. Nikdy nespozná to vzácne, čo Slovensko má. Ale cestovanie do turistických stredísk, to je práve tá pozlátka...

Ako vnímate cez desaťročia, čo do Vysokých Tatier chodíte, ako sa hory a ľudia v nich menia?

Chodím do Tatier veľmi často, keďže tam aj nakrúcam. Mám tam obľúbené doliny a viem, že v niektorých časoch som tam sám. Keď vyštartujete o štvrtej-piatej ráno, vtedy sú Tatry najkrajšie. A nestretnete tam nikoho. Ak sa niečo zmenilo, tak určite to, že dnes vstávajú ľudia na túry oveľa neskôr.

Máte obľúbené miesta alebo tipy, ktoré vám vždy ulahodia?

To nemôžem povedať, lebo potom by som tam už nebol sám...

Tak teda druhé najobľúbenejšie?

Veľmi rád stúpam na jar na hrebeň Veľkej Fatry. Začali sme tam chodiť cez sezónu s chatárom zo Zbojníckej chaty. Keď ste vo Vysokých Tatrách dlhšie, ich ostré tvary a štíty začnú svojou veľkoleposťou pôsobiť na nervovú sústavu vyzývavo až provokačne. Vyžadujú si neustálu pozornosť. Vábia raz na jeden, potom na druhý vrchol. Veľká Fatra, to je taká harmonická sínusoida, ktorá ma upokojí. Keď ňou prechádzam a viem sa tým ladným tvarom otvoriť, cítim akýsi vznešený pokoj. A keď z úpätia Ploskej zbadám Chatu pod Borišovom, tak si poviem, že asi niet pokojnejšieho miesta. Kompenzujem Vysoké Tatry Veľkou Fatrou.

A teraz v zime?

Na jeseň a v zime mám veľmi rád Slovenský raj. Ale inokedy napríklad Muránsku planinu, to je klenot. Stačí len chodiť a dívať sa, meditovať. Každý si potrebujeme z času na čas vyčistiť hlavu a to nám poskytnú aj hory. A chôdza v nich. A keď všetko prikryje biely sneh, tak som vďačný životu, že som sa narodil v krajine, kde sú štyri ročné obdobia.

Sú miesta, ktoré sú na Slovensku pre vás ešte nepoznané?

Nedávno som išiel z Devína na bicykli po hrebeňoch Slovenska až na Kremenec v Poloninách. To, čo ma najviac obohatilo, boli práve miesta, ktoré som dovtedy nepoznal. Hlavne na východe. Tam aj na turistických cestách málokedy stretnete človeka. Rudina, nádrž Starina. Naozaj sú to miesta, kde zastal čas. Tento rok som spoznával skaly na Sitne alebo lúky nad Čiernym Balogom. Stále sa však rád vraciam do Belianskych Tatier, obdivujem Osturňu, Ľubovniansky hrad a klenot, akým je celý Liptov. Rád chodím do jaskýň. Samozrejme, do tých nesprístupnených, hlavne keď je vonku zima a sychravo. Raz mi pri vchode do jaskyne kamaráti z Téryho chaty zavolali, aká je krásna inverzia, že lyžujú v tričkách. My sme sa celý deň plazili v blate, vynášali z potenciálnej diery klzké skaly. Nič nové sme neobjavili, možno preto, že som chcel byť vtedy niekde hore na lyžiach.

Aj vaše posledné filmy boli venované jaskyniarstvu a ľuďom okolo neho. Ako ste sa dopracovali od výšok k hĺbkam?

Vždy som rád čítal staré knihy o objavných cestách. Niečo podobné som túžil aj zažiť. A mal som naozaj šťastie. Napríklad sme prechádzali stolovými horami vo Venezuele a územiami, kade doposiaľ neprešiel človek. V týchto kremencových masívoch sme našli aj obrovské jaskyne, kde by mohol pristáť boeing. V džungli na Novej Guinei sme sa zase stretli s ľuďmi, ktorí ešte nikdy nevideli bieleho človeka. V Antarktíde sme prechádzali pohoria, kde dovtedy nebola ľudská noha. Ale kamarát, jaskyniar Igor Pap mi raz povedal, nemusíš ísť vždy na koniec sveta, nové veci a objavy sa dajú zažiť aj tu na Slovensku.

Kam vás zobral?

Zobral ma do Vysokých Tatier, do jednej z jaskýň v tatranskom masíve a naozaj sme našli jej pokračovanie. Idete po chodbách, kde nebol ešte nikto. Ukázalo sa, že tá jaskyňa je nekonečný príbeh, lebo stále sa tam nachádzajú ďalšie nové chodby. Jej dĺžka je 35 km! Predstavte si, aký je ten jeden masív prevŕtaný chodbami. A čo potom ďalšie kopce v okolí? Našťastie neplatí, že už je všetko objavené.

Je to o vnútornom nastavení človeka, že chce objavovať?

Každý človek si môže nájsť niečo nové. Keď sa začne tomu naplno venovať a robí to s oduševnením a vášňou, výsledok musí prísť. Tteba len hľadať, skúmať, stretávať sa so správnymi ľuďmi, ktorí ho posunú ďalej.

Sú pre vás hory stále inšpirujúce, aj keď idete na to isté miesto x-týkrát?

V každom ročnom období a v každom počasí vyzerá ten istý kopec inak. Veľmi rád som v horách, keď je spln mesiaca, keď slnko zapadá a mesiac vychádza. Vtedy si uvedomujete, že ste súčasťou vesmíru. Cítite ho. Sleduje tie úžasné farby, ako nimi maľuje prírodu po západe slnka. Sú to nádherné hry a zároveň úžasný pocit byť v takom čase na vrchole, keď cítite tú vesmírnu energiu.

No človek musí vyjsť ďaleko za hranice svojho komfortu, aby niečo také zažil.

V jednej piesni sa hovorí, že najvzácnejšie veci sú zadarmo. Ale musíte k nim urobiť nejaký krok. Samozrejme, aby som bol niekde na vrchole pri východe slnka, to si nezaplatíte peniazmi. Musíte vstať v noci do zimy. Skúsenosti vám však hovoria, že to bude stáť za to. Vždy dostanete odmenu za to, čo pozitívne v živote urobíte. Len si treba nájsť to, čo vás napĺňa. Mňa napĺňajú hory, príroda.

Je nejaký spôsob, ako motivovať ľudí, aby spoznávali viac Slovensko? Kto by to mal robiť alebo kde by sa malo o tom hovoriť? V školách alebo napríklad v médiách?

Je to otázka kultúry národa a kultivovania krajiny. A stále je to o tom cestovaní, poznávaní iných kultúr, ktoré vás dovedú aj k lepšiemu spoznávaniu toho, čo tu máme. Ale médiá vás nebudú vychovávať. Väčšina je, žiaľ, založená na informovaní o negatívach a my prepadneme skepse, že je to asi tak. Ale ako budhisti hovoria: to, ako vidíme svet, je pohľad nášho vnútra.

Mení sa rokmi váš pohľad na cestovanie? Či to nejako nevnímete?

Vnímam, ako rapídne sa svet mení. Napríklad aj ľudia v odľahlých končinách sveta vymenili tradičný odev za moderné značky, lebo tie sa poväčšine vyrábajú v krajinách s najlacnejšou pracovnou silou. Pre mňa ako filmára už taká krajina stráca čaro. Krajiny tzv. tretieho sveta sa menia úžasne rýchlo. Keď sa niekedy túlam po dedinkách východného Slovenska, mám pocit, že tam sa akoby zastavil čas, v tom dobrom zmysle. Dedinky si ešte stále zachovávajú svoj pôvodný ráz. Devastácia krajiny prebieha mimo nich.

V akom zmysle?

Pozrite si na Googli, ako vyzerá hranica medzi Poľskom a Slovenskom na východe Slovenska. Hoci tam nie je vyznačená, jasne ju vidno. Na poľskej strane sú zachované lesy, u nás vidno samé holoruby. Víchrica ani kôrovec pritom nepoznajú hranice. Vtedy si uvedomíte, koľko ľudí je schopných túto krajinu predať a zatratiť. Aj tam, kde by sme sa mohli pýšiť užasným prírodným bohatstvom, kde by ľudia z celej Európy mohli chodiť do neporušených lesov, nachádzame apokalypsu.

Máte pocit, že ďalšia generácia by mohla tento prístup zmeniť?

Neviem. V prvom rade sami nevieme zadefinovať, čo hodnotné má Slovensko. Z vlády to nikto neurobil a ani neurobí. Nedá sa to zadefinovať z okien drahých áut a hotelov, nedá sa spoznať to fluidum, aké táto krajina má a čím je v porovnaní s inými výnimočná.

Na nedávnej medzinárodnej konferencii krajín V4, ktorá bola v Bratislave, sa Slovensko predstavovalo a pozicionovalo ako krajina zimnej dovolenky a lyžovačky.

To je ten tragický omyl. Súdny človek, ktorý vidí Slovensko v perspektíve, to nemôže vysloviť. Každý, kto sem príde z Álp s tým, že ho sem nalákame na lyžovanie, si musí povedať, že nám tu všetkým preskočilo, a viac sem nepríde. A, samozrejme, bude tieto negatívne informácie rozširovať. Áno, aj po klamlivej reklame môže prísť nárast, ale onedlho príde i pád. Najhoršie je potom vyvracať zlé chýry.

Oslovil vás niekedy niekto z ľudí, ktorí majú na starosti štátnu propagáciu a marketing tejto krajiny, aby ste urobili napríklad propagačný film o Slovensku, ktorý by mohli všade predvádzať a ponúkať?

Nie, nikto. Ale názorovo by sme sa asi ani nestretli. Našťastie som mohol najmä o Tatrách urobiť dosť filmov, ktoré Slovensko propagovali vo svete, a to nielen po festivaloch, ale i v televíziách. Dostali v zahraničí množstvo cien. A mnoho ľudí na základe toho, že film videli v televízii, do Tatier aj prišlo. Dokument Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase sa úspešne premietal v zahraničných televíziách vari po celom svete. Vytvára to pozitívny obraz o našej krajine. Ďalší film o Tatrách Stopy na hrebeni dostal nedávno Grand Prix na najväčšom horskom festivale na južnej pologuli – na Novom Zélande. Film tam mal turné v pätnástich mestách po celej krajine. Ľudia tak spoznávali Tatry, rovnako ako sme my spoznávali prírodu Nového Zélandu vo filme Pán prsteňov. Film je veľmi silné médium. Dobre urobený, nevtieravý, ale pravdivý film o Slovensku môže veľmi prospieť pri propagácii krajiny a povedať návštevníkovi i to, čo má od tej-ktorej krajiny očakávať.

Ak by ste napríklad niekoho zo zahraničia pozvali na Slovensko, čo by ste mu ukázali? Čo tu máme z vášho pohľadu vzácne?

Rozprával som sa s mnohými ľuďmi, ktorí cestujú po svete, jedným z nich bol aj Ferko Kelle, a zhodli sme sa na tom, že napríklad také pohorie ako Vysoké Tatry na celom svete nie je, že to je náš šperk. Sú malé, ale tá krása je tu zázračne skoncentrovaná. Keď sa tam vyberú rodičia s deťmi, môžu prejsť dve doliny za jeden deň. Vidieť všetky stupne vegetácie, úžasnú rozmanitosť. To napríklad v Alpách nezažijete, lebo sú obrovské. Tam idete jednou dolinou tri dni. Podstatné je, aby sme si pri rozvíjaní cestovného ruchu v tejto krajine nezničili to, čo je u nás tradičné. Lebo trend je taký, že návštevník chce prísť hlavne za zachovanými tradíciami. U nás stále prežíva komplex – podobať sa na niekoho iného. Ale to nikdy nedosiahneme. Namiesto toho by sme sa mali snažiť uchovať a rozvíjať to vzácne, čo na Slovensku máme.

Pavol Barabáš (55) je slovenský dokumentarista, za svojich 35 filmov získal doma aj v zahraničí vyše 300 ocenení, okrem iného aj Grand Prix od Medzinárodnej aliancie horských filmov. Jeho firma K2 studio funguje dvadsiaty rok. P. Barabáš bol v pralesoch Novej Guiney, v Guyanskej vysočine, absolvoval prvý prechod Ellsworthovým pohorím v Antarktíde. Bol pešo na severnom aj južnom póle, žil s Pygmejmi a prešiel najťažší kaňon sveta Trou de Fer na Réunione. V posledných rokoch sa viac venuje filmom zo slovenského prostredia, nakrútil Príbehy tatranských štítov, Kde ticho hovorí, Žiť pre vášeň, Hľadači tieňa, Zajatci podzemia.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 19. 09. 2016, zobrazenie 861x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4281643 (861)