Spútaný mágiou hor

Jeho vzťah k filmovej dokumentaristike z horského prostredia sa rodil pomaly a po krokoch. Najprv tu bola vášeň pre hory, neskôr pribudla ambícia zachytiť prchavé okamihy nevšednej prítomnosti objektívom fotoaparátu. A keď k cestám za dobrodružstvami života pribudli aj výlety do sveta, pribalil si do batohu kameru. S tým, čo objavil, spoznal a "opáčil" svojimi zmyslami sa chcel podeliť s ďalšími. Tak možno zjednodušene zhrnúť filmársku púť režiséra a kameramana filmov s horskou tematikou Pavla Barabáša /r.1959/.

V detstve ho ovplyvnili Foglarove knižky. Nečudo, že túžba po dobrodružstve ho vylákala do hôr. Hľadal v nich zážitky, objavoval pravdy o svete i sebe. Na strednej škole už horám prepadol úplne. "Mal som asi 16 rokov, keď sme sa s kamarátom vybrali na prvú horolezeckú túru do Tatier. Nikdy na ňu nezabudnem. Chytila nás taká silná búrka, akú som ani doposiaľ nazažil. Táto túra ma naučila veľkému rešpektu pred prírodou," spomína Pavol Barabáš. Keďže chcel v horách tráviť čo najviac času, cez letné prázdniny vo Vysokých Tatrách pracoval ako vysokohorský nosič. "Bolo to nádherných takmer desať sezón, som rád, že sa z toho obdobia podarilo spolu s Jarom Švorcom vydať knihu Spod krošne veselo i vážne. Nosenie mi dalo dobrý základ pre život, naučilo ma, že ak si niečo naložím na chrbát, už dopredu musím zhodnotiť, či to zvládnem. Rýchlo som pochopil, že čo raz začnem, musím aj dokončiť. Neplatí to len pre vynášky, ale pre celý život," hovorí dokumentarista Barabáš.

Po skončení štúdií na SVŠT, odbor zvuková a obrazová technika, pracoval ako kameraman a režisér v Športfilme, neskôr v reklamnej agentúre ERPO. "Rýchlo som prišiel o ilúzie o profesionálnom športe. Keď som cez svoju profesiu prenikal do športového zákulisia, videl som, že nie všetko je také čisté, ako sa zdá na obrazovkách. Lákali ma preto skôr dokumenty o horách, ľuďoch v nich. Dnes ich robím v K2 studiu, spracovávam témy, ktorým rozumiem. Dokumenty sú o skutočných ľuďoch, ich osudoch a ja sa ich snažím robiť tak, aby v nich divák našiel hodnoty a myšlienky, ktoré ho posunú ďalej. Lebo filmy nerobím len preto, aby som niečo zdokumentoval, ale aj preto, že tým chcem niečo povedať," vysvetľuje Barabáš.

"Napríklad film Mustang z roku 2000 priniesol rad polemík. Je to pocitový film, ktorý vo mne dlho dozrieval. Musel som si ujasniť, čo mi Mustang ako krajina priniesol. Film sa zamýšľa aj nad etikou cestovania, hovorí o úcte k iným národom a ich kultúre. Potešilo ma, že sa ľudia začínajú o kráľovstvo Mustang báť, že si uvedomujú hrozbu znehodnotenia identity národa i kultúry, že sa obávajú rozmachu turizmu, ktorý môže všetko pôvodné zničiť. Ľudia si začínajú uvedomovať, že ak prídu do nejakej krajiny, musia sa správať tak, aby tam niečo neporušili, aby po ich odchode zostala harmónia zachovaná. A to je asi posolstvo, ktoré som chcel filmom priniesť. Po odozvách z festivalov mám dojem, že to ľudia pochopili," vyznáva sa Barabáš.

Možno aj v tom tkvie úspech jeho tvorby. Barabáš majstrovsky pracuje s takými dramatickými prvkami, ako je hudba a strih. Akokoľvek profesionálne odvedená filmárčina by však samotná nemohla diváka zaujať, ak by témy, ktoré interpretuje, neboli zaujímavé.

Barabášove filmy si ceny z Medzinárodných festivalov s horskou tematikou neodnášali hneď. "Moja prvá cesta do vysokých hôr smerovala cez štyri najvyššie pohoria sveta - Hindukúš, Západný Himaláj, Karakoram a čínsky Pamír. Kameru som si, samozrejme bral, ale nie so zámerom robiť film. Nakoniec z toho vznikol trojdielny dokument Karakoram Highway, s ktorým som sa s malou dušičkou predstavil divákom na festivale v Poprade. Vtedy som veľmi zatúžil urobiť raz taký horský film, ktorý by dostal ocenenie," spomína Barabáš. Postupne do jeho filmografie pribúdali tituly ako Cez divoký Baltistan, Budhistický Ladakh, Pod Kančendžongou je ich domov, Budhizmus na streche sveta, 80 metrov pod vrcholom a ďalšie. Medzinárodné renomé si získal filmom 118 dní v zajatí ľadu. Odvtedy sa ocenenia z domácich i svetových festivalov doslova hrnuli. Úspechy zaznamenal s filmom Tajomné Mamberamo, Mustang, Omo - cestou do praveku, či naposledy s Amazoniou vertical.

"Čím viac som chodil do sveta, tým viac som si uvedomoval, že v horách sú ľudia všade rovnakí, srdeční, otvorení, ochotní pomôcť v každej situácii. Boli takí istí, ako ľudia z dediniek spod Roháčov, ktorých mám rád a veľmi si ich vážim pre ich veľkorysosť, schopnosť podeliť sa so všetkým, čo majú. Tí ľudia ma naučili, že najdôležitejšie veci v živote sa dejú tak pomaly, že mnohokrát ich ani nezbadáme. Tak ako v prírode," hovorí úspešný dokumentarista.

Hoci o sebe tvrdí, že necestuje príliš rád, so svojou kamerou prešiel kus sveta. A filmami z týchto ciest buduje mozaiku výpovedí o prírode, horách a ľuďoch v nich. Odhaľuje miesta, možno posledné nedotknuté civilizáciou, kde ešte človek, aj v extrémnych podmienkach, dokáže žiť v absolútnej harmónii s prírodou. "Na cestách po Tibete som si uvedomil, čo ma na našej civilizácii mrzí. Na rozdiel od tibetských detí, ktoré sú prirodzene vedené k láske ku všetkému živému sa naše deti riadia vlčími a materiálnymi zákonmi, ktoré odpozorovali nielen od nás, ale môžu to dennodenne sledovať v médiách a od nás, dospelých," uvažuje Pavol Barabáš. A dodáva, že zo všetkých doteraz prejdených hôr sú mu aj tak najmilšie tie naše - Vysoké Tatry.

"Majú v sebe čosi výnimočné, ťažko definovateľné, šteklivé, niečo, pre čo je človek nervózny, keď v nich dlhšie nie je. Ja jednoducho tie hory potrebujem, tú ich zvláštnu energiu...Tam sa odreagujem, dokážem si utriediť myšlienky, porozmýšľať nad tým, čo sa deje. Keď mám nejaký problém, ktorý potrebujem vyrieštť, vybehnem si na nejaký tatranský kopec a zrazu vidím jasnejšie aj možné riešenie." Niečo z týchto myšlienok našlo svoju pečať v Barabášovom dokumente Tatry - mystérium.

Tvrdí, že kamera ho naučila byť vnímavejším a otvorenejším k tomu, čo sa práve deje. Musí si všímať omnoho viac vecí, mať oči všade, intuitívne odhadnúť, čo je podstatné. A potom to ukázať ostatným. Zatiaľ sa mu to obdivuhodne darí.

Mira Kováčiková