Tatry potrebovali nový vietor - K2 Studio
slovensky english

Tatry potrebovali nový vietor

Ako vnímate spúšť, ktorú víchrica zanechala?

Pochodil som väčšinu najvyšších hôr sveta, ale Tatry sú pre mňa najkrajším pohorím na zemeguli. Na malej ploche je sústredená obrovská krása, mám ich najradšej. Aj kvôli ľuďom, ktorí v Tatrách žijú. Čím človek viac prírode rozumie, tým viac musí byť očarený, čo sa týka jej zákonitostí a ako všetko dokonale a premyslene funguje. Od zemskej atmosféry až po zrnko pšenice. Nechce sa mi preto veriť, že by tá víchrica bola náhoda alebo len zhoda okolností.

Označili by ste ju za ekologické nešťastie?
Takých smrští a katastrof je vo svete mnoho. Máme jedny malé Tatry, kde sa niečo také stalo - a sme na to veľmi precitlivení. Lenže treba to brať ako fakt. Často arogantne zasahujeme do prírody a sme prekvapení, keď príroda zasiahne do nášho života. Keď si raz príroda povie, že ten les tam nechce mať - tak nám nezostáva nič iné, len s tým súhlasiť.

Chcete povedať, že príroda sa podriaďuje svojim zákonitostiam, ktoré nemusia byť pre človeka prijateľné?
Na zemi sme len krátkymi návštevníkmi a len s obdivom sa môžeme pozerať na to, kde sa nachádzame. V každom človeku by mala byť určitá pokora k prírode. Najmä po takejto udalosti.

Čo si pod úctou, pokorou k prírode predstavujete?
To, že sa správam tak, ako keď prídem k niekomu na návštevu. Zo všetkých tvorov žijúcich na tejto zemi sa práve my ľudia správame k prírode najhoršie. Vezmite si hociktoré zviera či rastlinu a porovnajte s tým, koľko ton odpadu a nezvratných zásahov do prírody robí človek. To si asi slušný hosť nedovolí.

A preto sa možno príroda človeku pomstieva - trebárs víchricou.
Všetko dôležité sa v prírode deje pomaly. A to je aj moje krédo - zmeny treba hodnotiť v dlhšom časovom odstupe, nevšímať si prchké reakcie či vyjadrenia. Teraz má každý potrebu rýchlo sa vyjadriť ku katastrofe v Tatrách, pomôcť, dať peniaze, aby sme si očistili voči prírode svoje svedomie. Tatry ich však budú potrebovať najmä o rok, o dva. Po dôkladných analýzach. Nezabudneme na ne dovtedy? Nezostanú v tom Tatranci sami? Na druhej strane je úžasné, že to ľudí spája. Predovšetkým Tatrancov, a to by mali využiť, aby konečne začali ťahať za jeden povraz. Tatranci sú veľmi hrdí, a preto aj špecifickí v tom, že dvaja sa ťažko dohodnú, že budú spolu niečo robiť. Preto Tatry patria iným. Prišli iné záujmové skupiny, ktoré sa vedeli dohodnúť, a získali z Tatier viac ako domáci. Najmä peňazí, ktoré potom z Tatier odchádzajú.

Napríklad aj skupiny, ktoré hovoria, padol les, nastala príležitosť na rozšírenie lyžiarskych zjazdoviek a väčšiu výstavbu v Tatrách?
Ľudia s ekonomickými záujmami sa združia rýchlejšie, ako ľudia s potrebou analyzovať veci, ktoré sa stali a budú mať dosah možno až o päťdesiat rokov. Rýchlejšie sa postaví hotel ako príroda. Tatrám najviac rozumejú ľudia, ktorí tam žijú.

Kto vyhrá tento boj - ochranári, lesníci alebo stavitelia?
Nikto ešte nevie povedať, čo sa vlastne stalo. Treba to analyzovať a poučiť sa z iných krajín, ktoré už s takými katastrofami zápasili. A pozrieť sa, aké našli vo svete na to riešenia. Nechcem, aby to vyznelo hlúpo, ale Tatry už potrebovali nový vietor. Boli už trochu zatuchnuté.

Čo tým myslíte?
Sme malý štát a máme jedny malé Tatry, kde je veľa záujmov. Predovšetkým si musíme uvedomiť, na čo sú Tatry a akú funkciu majú v našom živote. Návštevník príde preto, lebo je to Tatranský národný park, nie preto, že máme vystavané hotely. Chodím do Tatier veľmi často a vidím, že trištvrte roka sú prázdne. Stavať tam ďalšie hotely - pre koho a načo? Treba zmodernizovať tie, ktoré už sú a zlepšiť služby.

Podľa vás sú Alpy plné 365 dní v roku?
Tatry sú úplne iné pohorie ako Alpy. Máloktorý národný park má takú vybudovanú sieť turistických chodníkov a možnosti pre rodinnú turistiku ako práve Tatry. Túto funkciu by si mali ponechať, lebo je to klenot v Európe aj vo svete. Nikdy sa nepodarí urobiť lyžiarske stredisko v Tatrách, aby lyžiar odtiaľ neodišiel naštvaný. Tatry na to jednoducho nie sú stavané.

Lenže všetci sa tam chcú ísť lyžovať...
Nie som odborník na turistický ruch, ale vidím, ako to v Tatrách a vo svete funguje. Samozrejme, keď tam niekto príde na týždeň, nech si jeden deň zalyžuje. Nikto tam nevydrží na jednom svahu a vleku týždeň lyžovať, aby sa to potom neprejavilo na jeho ,,naštvanosti" na vybavenosť a služby. Napríklad Chopok-juh by bol na lyžiarske stredisko ideálny, ale snaha je silou-mocou budovať ich na svahoch, kde sa to nedá.

Kam by sa mali Tatry uberať, keď hovoríte, že lyžiarske svahy nie sú budúcnosť?
Samozrejme, nech sa zmodernizujú lyžiarske strediská, ale nech ich ponúkajú ako doplnkovú službu pre turistov. Tatry sú stvorené na potulky prírodou. Treba tam dostať tých desať percent ľudí z Európy, ktorí majú záujem o ticho, oddych, liečenie či dovolenku s turistikou, nie zbytočne ťahať lyžiarov. Keď prídete do Starého Smokovca, v septembri večer tam nikoho nenájdete. A neverím, že sa niečo zmení tým, keď sa postavia nové hotely. Zo Smokovca do Popradu je sedem minút jazdy autom. Nech sa tam rozširujú možnosti na kultúru či šport. Navyše Slovensko je pre špecifického turistu. Sú ľudia, ktorí sú ním absolútne očarení, a potom ľudia, ktorí odchádzajú zhnusení. Z toho je asi aj jasné, koho musíme pri propagácii Tatier osloviť.

Očarenie a zhnusenie platia aj pre iné časti sveta, či nie?
Kto spozná Slovensko do hĺbky, zamiluje si ho. Kto si získa ľudí, bude sa sem rád vracať. Vo svete sa ma pýtajú, čo je zaujímavé práve na Slovensku. Moja odpoveď: lebo sa tu na mňa nikto umelo neškerí. Ľudia sú úprimní, nepozerajú sa na mňa ako na kôpku peňazí. Na rovinu vám povedia, čo si o vás myslia. Tá úprimnosť je niekedy drsná, ale je pre mňa vzácnejšia ako vyškerený personál.

Dokedy nám vydrží takáto osobitosť?
Napríklad v Chorvátsku môžete ísť dovolenkovať do hotela alebo na súkromí. Chodím tam už desať rokov na jedno miesto, kde sa mi páči. Som tam s ľuďmi, ktorí dorábajú víno, a necítim potrebu ísť niekde inde, lebo to miesto má pre mňa osobité čaro a atmosféru. Na rozdiel od turistických stredísk, ktoré sa navzájom podobajú, lebo sú šité na vkus nemeckého turistu. A prispôsobujú sa mu v gastronómii, službách, skrátka, vo všetkom.

Nebudú také raz aj Tatry?
Chceme, aby sem prišli zahraniční turisti a aby cestovný ruch zarábal. Ale špecifická krajiny by mali zostať zachované. Uniformita v cestovnom ruchu ešte nikomu nepomohla. Vietor aj v Tatrách odkryl stavby, za ktoré sa teraz musíme hanbiť. Na rôznych národoch vo svete obdivujeme rôzne veci - ich kultúru, prejav, správanie, oblečenie. Keď však začal bujnieť turistický ruch, to, kvôli čomu sa tam cestovalo, sa vytratilo. Krajina tým, že sa snažila silou-mocou zbohatnúť na turizme, akoby zahubila sama seba a zaniklo to jedinečné, za čím tam ľudia cestovali. Po príklad nemusíme ísť ďaleko. Je mi do plaču, keď vidím tatranskú osadu Ždiar. Výstavba penziónov nenávratne pochovala najkrajšiu dedinku Slovenska.

Na čo môžeme prilákať zahraničných turistov?
Práve na to, čo v Tatrách je - na krásu ich prírody. Keď som premietal vo svete dokumentárny film Tatry mystérium, nikto nechcel veriť, že také nádherné pohorie v Európe existuje. Ľudia to nevedia. Pritom napríklad dokument Tatry mystérium má už pomaly rok, ale nikto zo štátnych inštitúcií oň neprejavil záujem.

Ale veď v dlhom zozname získaných festivalových ocenení má aj Cenu prezidenta SR z Ekotopfilmu?
Tým sa to však končí. Propagácia Slovenska vlastne ani neexistuje. Dokážeme sa vôbec sami spropagovať? Niekedy mám pocit, že je to vecou len zopár nadšencov.

Má vôbec tento štát záujem o prírodu?
Nemám strach o to, akým smerom sa Slovensko vyvíja. Veď koľkými zmenami sme už prešli, s čím všetkým sme sa za tu krátku existenciu museli vyrovnať. Nemôžeme však asi chcieť, aby sa za pätnásť rokov úplne zmenilo myslenie ľudí v úradoch. Je to proces, ktorý v iných demokratických krajinách trval stovky rokov. Verím, že trebárs o desať rokov, keď niečo pekné o Slovensku vznikne, budú na ministerstvách profesionáli, ktorí to budú vedieť využiť pre blaho štátu. Nebudú zahľadení iba do seba, hermeticky uzavretí pred vonkajším svetom a zavalení len vecami ich okamžitej pracovnej náplne.

Narodili ste sa ako večný optimista alebo vás tým obdarila príroda?
Pred zopár dňami som sa vrátil z cesty, kde ľudia žijú ako v praveku. Necítia potrebu nič vlastniť. Keď niečo potrebujú, zájdu do pralesa. Nôž z bambusu, sekera z kameňa, oblečenie z palmy. Neveril som, že stretnem takých ľudí, ktorí z našej civilizácie nepotrebujú nič. Všetko im dá príroda. Majú všetkého dostatok. Najmä času. Po návrate z ciest si často začnem vážiť veľa vecí okolo seba, ktoré berieme ako samozrejmosť. Napríklad, že doma otočím kohútikom a tečie pitná voda. Hneď som šťastný, že žijem zatiaľ v takej krajine.

Gabriela Kaliská, Jozef Švolík, PRAVDA

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 03. 11. 2005, zobrazenie 3150x, dnes 3x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4470278 (3150)