UŽ SA BOJÍM SNÍVAŤ - K2 Studio
slovensky english

UŽ SA BOJÍM SNÍVAŤ

UŽ SA BOJÍM SNÍVAŤ

Pavol Barabáš, režisér, scénarista a cestovateľ, medzinárodne najúspešnejší slovenský dokumentarista.

Žilinský vysokohorský klub, ktorý populárny festival Vysoké hory pripravuje, má na svojej internetovej stránke napísané, že niet autora, ktorý by bol tak spätý s festivalom, ako práve Vy. Vaše dokumenty sú tradične vyvrcholením Vysokých hôr, dokonca Vás organizátori museli časom vyradiť z diváckej súťaže, aby ste nechali vyhrať aj iných. Pociťujete aj Vy túto blízkosť so žilinským festivalom?

P.B. Tá spätosť je tá, že s jedným organizátorom festivalu Petrom Dodekom sme robili v roku 1998 spolu na komentári filmu 118 dní v zajatí ľadu. To on ma spojil s festivalom a každý rok mi oznámi, čo na ňom chce premietať.
Tento rok si vymyslel, aby som pripravil taký prierez mojou tvorbou a cestami. Nakoniec to bola nielen reprospektíva, ale aj ukážky z expedícií, z ktorých filmy nevznikli napríklad Cesta na Južný pól, splav rieky Karnali, Muchimuk z objavovania jaskýň na stolových horách a ukážky z pripravovaných projektov.

Príbehy Tatranských štítov, za ktoré ste si prevzali na 14. ročníku televíznej ankety OTO 2014 – Cenu Života, sa stali Tvorivým činom roka, pred rokom na Envirofilme boli ocenené ako najlepší slovenský film, Cenu divákov a Čestné uznanie získali na Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade a ďalšie ocenenia ani nespomínam. Vykreslili ste svojou kamerou hĺbku ľudskej duše v drsnom prostredí našich najvyšších končiarov. Energiu, s ktorou ste sa do tejto práce vložili, vnímam ako posolstvo svetaznalého cestovateľa, že všade dobre ale predsa len doma najlepšie. Mýlim sa? Ktoré miesto na Zemi je Vám srdcu najmilšie?

P.B. Áno, Tatry sú pre mňa výnimočné. Človek musí veľa prejsť, spoznávať, aby mohol porovnávať. Sú samozrejme aj iné úžasné hory vo svete, ale pre mňa sú Tatry popísané zaujímavými príbehmi, ktoré z tých stien a štítov na mňa rozprávajú.

Natočili ste asi 50 filmov, získali viac ako 200 ocenení medzinárodných parametrov, precestovali ste celý svet skrz – naskrz, dostali ste sa miesta, o ktorých sme ani nechyrovali, že vôbec existujú. V jednom rozhovore ste sa nechali počuť, že z času na čas máte potrebu odísť na ďalekú cestu, aby ste si mohli v ústraní upratať hodnotový rebríček. Čo je pre človeka Vášho rozsahu poznania najväčšou hodnotou v živote?

P.B. Poviem to na príklade z jedného afrického kmeňa Himba. Putovali sme horami na angolsko-namíbijskej hranici a po niekoľkých dňoch šľapania sme sa dostali do malej osady s pár slamenými domčekmi. Boli tam tri ženy s deťmi. Nič viac, čo by pripomínalo našu civilizáciu. Mali kukuričné pole len také veľké, aby ich uživilo. Toľko kráv, aby sa im nepokazilo mlieko. Na čo viac? Na čo nadprodukcia. A úžasný pokoj. A ja som rozmýšľal, že som ten pokoj kedysi zažil. A s prekvapením som zistil, že takto žili aj moji starí rodičia. A tá doba je nenávratne preč. Keď sa vrátim domov teším sa z každej maličkosti okolo mňa a uvedomujem si v akom bohatom svete žijeme, len si to šťastie nestíhame uvedomovať.

Horolezec musí vždy počítať s útrapami, s nebezpečenstvom a s neľahkým prekonávaním prekážok. S holými rukami stojí oproti vrtochom počasia, príroda mu dáva pocítiť svoju moc a silu. Na to, že základný tábor horolezcov rozstrieľajú teroristi, by nikto ešte pred rokom nebol ani pomyslel. Nezmyselná smrť našich horolezcov Antona Dobeša a Petra Šperka je akoby novým mementom ľudskej krutosti. Ako celú udalosť vníma ten, kto prešiel najťažší kaňon sveta Trou de Fer, kto stál pri objavení megajaskyne na slolovej hore Chimantá a pešo dosiahol Severný i Južný pól?

P.B. Bol som v Pakistane trikrát. Aj pod Nanga Parbatom. Sú to dobrí a skromní ľudia so svojou islamskou kultúrou. Čo sa stalo môžem komentovať len tým, že zúfalstvo rodí zúfalé činy. A chalani boli v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Keby americké bezpilotné lietadlá nebombardovali ich dediny, tak takáto krvná pomsta nenastane.

Zúčastnili ste sa expedície v pralesoch v Novej Guiney, kde ste objavili civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej, žili ste v Pygmejmi v Kongu, s Himbami v Namíbii, so Surmami v Etiópii. Antropogenézu ste mohli asi ako jediný z ľudí vidieť naživo. Vyvíjame sa alebo smerujeme k úpadku?

P.B. Naša západná kultúra, aby prežila by mala mať povinnosť udržať na tejto Zemi kultúrnu diverzitu. Len iná od tej našej môže nám nastaviť zrkadlo. Ak nám ho nebude mať kto nastaviť, skončíme vo svojej samoľúbosti. Napríklad, keby som postavil náhodne vybratých desiatich Surmov a k tomu desiatich Američanov zistili by sme podľa tvaru tiel sami, že nastal v našom vývoji nejaký problém. Zaujímavú otázku som dostal od jedného Afričana: Keď máte toľko vymožeností, ktoré vám majú šetriť čas, prečo ho máte menej?

Má ešte nejaké sny Pavol Barabáš? Veď už ste zažili to, čo sa nám ostatným ani neprisnilo?

P.B. Aj sa bojím snívať, lebo za každým tým snom je množstvo odriekania a práce. Ale stojí to za to.

Žilinské noviny

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 28. 05. 2014, zobrazenie 2219x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4435780 (2219)