V batohu nechýba cesnak a slivovica

Čo je príjemnejšie. Prebádať novú, nepoznanú krajinu, alebo za materiál tam nakrútený získať prestížne ocenenie?
Každá cesta je poznaním. Nielen sveta, ale i poznaním samého seba a hlavne ľudí v expedícii. Každý môj film je vlastne hold kamarátom. O to väčšia je zodpovednosť, ako ten film dopadne. Ten film je ako moje dieťa. Zaujíma ma preto v prvom rade, či je to dieťa životaschopné. Snažím sa mu preto vdýchnuť život, aby sa rozbehol medzi ľudí. Nevedel by som spraviť takýto film na jedno použitie. Som rád, že tá energia, ktorú sa mi tam podarí vložiť, osloví publikum.

Nemajú už teda pre teba ocenenia hodnotu?
Majú veľkú, hlavne tie divácke. Jeden významný filmár povedal, že film má zmysel vtedy, keď osloví diváka. Na festivaloch film hodnotí aj 500 ľudí, ktorí si ten film pozrú v kine. Porotcovia väčšinou vidia 30 filmov v priebehu dvoch dní.

O filmové formáty, ktorým sa venuješ, sa televízia veľmi nezaujíma. Nie je to škoda?
Ľudia, ktorí chcú môj film vidieť, tak musia vynaložiť nejakú energiu, aby si ho pozreli. To je myslím dôležitejšie, ako keď si to pustia spolu s programom, ktorý televízia vysiela.

Ktoré sú tie najstrašnejšie televízne formáty podľa Pavla Barabáša?
Ja televíziu nepozerám, takže neviem posúdiť. (smiech)

Keď si doma premietneš nejaký dokument, dokážeš sa doň vžiť ako neprofesionálny divák?
Pozerám málo filmov. Snažím sa robiť vlastné filmy a veľa času venujem nakrúcaniu a cestovaniu. Snažím sa svet vnímať vlastnými očami. Samozrejme, že si pozriem zaujímavý dokument, ale dávam pozor na to, aby som nebol niečím ovplyvňovaný. Chcem robiť to, čo robím vlastným pohľadom. Keď budem robiť niečo, čo robil niekto predo mnou, tak to nebudem ja, ale niekto iný...

Je dokument, ktorý ťa v poslednom období zaujal?
Mám veľkú radosť, že sa slovenská dokumentárna tvorba tlačí do popredia i za hranicami. Filmy ako „Iné Svety“ Marka Škopa, „My zdes“ Jara Vojteka, alebo „Územie duchov“ Laca Gulika sú veľmi dobré. Som rád, že sa darí aj iným dokumentaristom. Dôkazom toho je aj najviac ocenení na českom festivale Ekofilm pre slovenskú dokumentárnu tvorbu, a to je super.

Kde sa najlepšie nakrúca? Vo vode, na suchu, v trópoch, alebo pri ľadovcoch?
Myslím, že rozumiem horám. Prešiel som najvyššie hory na všetkých kontinentoch. Ale rád spoznávam iné pohľady na prírodu. Či už hlboké jaskyne, alebo podmorský svet.

Čo napríklad svetlo, kde je ideálne?
Úžasné bolo v Antarktíde. Jednak tam bolo zaujímavé svetlo, jednak zaujímavé oblaky a úkazy, ktoré inde na svete nie je vidno. Ja ale milujem najviac svetlo v Tatrách. To najkrajšie je, keď zapadne slnko. Vtedy sa objaví takzvané druhé svetlo, ktoré je odrazom od atmosféry a to je niečo magické a vesmírne. Dokonca film Premeny Tatier je robený práve na rozmedzí dňa a noci, kedy človek vníma celé to tajomstvo priestoru.

Práve Tatry sú tvojou srdcovou záležitosťou. Je to tak?
Ja som v Tatrách vyrastal a každoročne si prechádzam doliny, hrebene s kamerou v ruke. Každé hory robia ľudia, či doma, či v zahraničí. Keďže som ako študent robil nosiča na tatranské chaty, tak mám na každej chate mám veľa kamarátov a kedykoľvek tam prídem, či už v noci, alebo zavčasu ráno, vždy si mám s nimi čo povedať.

Nebolo Ti smutno pri výrobe filmu Premeny Tatier, čo sa tam vlastne udialo?
Je to príroda a ja som k nej po tej veternej smršti získal väčšiu úctu a pokoru. Práve naopak. Nebol tam smútok, ale obdiv. Príroda si povedala, že tu les nebude, tak tu nebude. Príroda je nad nami.

Najdôležitejšia vec, ktorá nesmie chýbať v tvojom expedičnom batohu?
Cesnak. Jednoznačne. Vidím na tebe, že chceš počuť aj slovíčko slivovica... (smiech) Je pravda, že slivovica na cestách utužuje a zbližuje a je aj takým mystickým spojením s domovom. Slivovica je liek na všetko. Napríklad aj na črevné problémy, na ktoré sa sťažuje veľa cestovateľov...Samozrejme máme inú črevnú flóru ako domorodci, takže hnačky sú prirodzeným sprievodným javom hlavne tropických oblastí. Ale úsmevné príhody môžete zažiť aj v Antarktíde. Pri tej obrovskej námahe, keď ťaháš denne 30 kilometrov ťažké sane, si dehydrovaný. Je zaujímavé ísť potom ráno na toaletu. Predstav si, že dáš dole všetky tie veľké nohavice, niečo konečne z teba vypadne, otočíš sa a nič tam nie je. Víchrica robí divy. Ty, ale nevieš či je to vonku, alebo v nohaviciach. Samozrejme som zvedavý, či je všetko v poriadku, tak tam chodím s tými stiahnutými nohavicami v mínus 30-stupňovom počasí a hľadám dôkaz, že črevá fungujú, tak ako majú.

Doma na toalete to potom musí byť neopísateľne výborný pocit.
No, to je. (smiech)

Prejdime radšej k exotickým chorobám, to tiež nie je príjemná záležitosť.
Samozrejme, poisťovne Vás strašia. Len človek, ktorý sa bojí je ochotný platiť. Keď človek pozná nepriateľa, tak sa vie brániť. Ja som nemal žiadnu exotickú chorobu, len zopár malárií. Keď ale spoznáš, že malária prichádza, tak sa jej vieš rýchlo zbaviť. Horšie sú podľa mňa choroby, ktoré môžeš dostať u nás. Mozgová encefalitída, napríklad. Ja som bol s maláriou na infekčnom tri dni, ale stretol som tam človeka, ktorého poštípal kliešť a ten tam bol tri mesiace. Tých nebezpečenstiev môže byť ďaleko viac doma ako niekde v zahraničí. Napríklad taká tučnota. Tú prírodné národy nepoznajú...

Mnohé kmene, ktoré si navštívil ako panenské, už zasiahla civilizácia. Nie je to škoda?
Je to o globalizácii kultúry celého sveta. Vznikajú tu nové technológie. Mobilné telefóny a DVD prehrávače zaplavujú svet. Dôležité ale je, aké posolstvo tieto technológie v sebe nesú. Napríklad také MP3 prehrávače. Je dobré, že to k nám prišlo, ale je otázne, či to dokážeme použiť aj pre rozvoj vlastnej kultúry. Rovnako je to s nadnárodnou reklamou. Je taká agresívna, že ľudia si kupujú to, čo v reklame vidia. Miestne kultúry na tú reklamu nemajú, takže je len otázkou času, kedy budú pohltené aj so svojimi produktmi, ktoré sa citlivo po stáročia v danom regióne rozvíjali v symbióze so životným prostredím.

Na Slovensku sa snažíme, aby fungoval trhový marketing a prispôsobujeme sa Európe. Myslíš, že tu ešte zafunguje zachovanie si tradícií?
Poznám mladých ľudí zo Štrby, s ktorými som bol na zabíjačke. Jeden z nich mal peknú ľanovú košeľu, keď som sa opýtal, odkiaľ ju má, povedal že je po dedovi a je to to najcennejšie, čo má. Ono zistíte, či je národ zdravý, keď prídete na cintorín niekde do dedinky a pozriete si, ako je upravený. Tam zistíte úctu ľudí k svojim koreňom. Práve zjednotená Európa tu vytvára nový pocit, aby si regióny zachovávali svoje tradície. Aby sa odlišovali, aby tu ostalo niečo, čo po stáročia budovali generácie predkov. A ja dúfam, že sa to práve týmto smerom bude aj naďalej rozvíjať. Myslím si, že všetci mladí ľudia by mali spoznávať svet, len tak môžu pochopiť hodnoty, ktoré Slovensko v sebe ukrýva, aby si vážili to, čo doma majú.

Nemyslíš si, že si jedna z posledných generácií, ktorá mala možnosť objavovať ešte neobjavené?
Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú hľadať po svete niečo neobjavené. Svet prechádza veľkou globalizáciou. Valec západnej kultúry valcuje svet. A práve v Európe môžete nájsť miesta, kde si zastavený čas uchoval tradície, prírodu i kultúru... A tak si myslím, že aj blízke hory Zakarpatskej Ukrajiny, Rumunska, Albánska môžu naplniť sen o objavovaní. Postupne sa dostanete na Slovensko a presvedčíte sa, aká zaujímavá a rôznorodá je tá naša krajina. Keď si vezmeme dediny, ako je napríklad Osturňa, na východ od Tatier, tak takých miest nikde na svete niet. To už hovorím o objavoch, ktoré sa dejú vo Vašom vnútri. A tie sú najpodstatnejšie.

Alexandra Koreňová
[22. 11. 2006]
MY Trenčianske noviny