V horúčavách ma mrazilo

Pre témy svojich filmov si často vyberáte ťažko dostupné miesta, kam sa dostanete len strastiplným pochodom cez nástrahy hôr, nepreniknuteľnú džungľu alebo - ako nedávno v Etiópii - na rafte po rieke plnej hrochov a krokodílov. Pokúšate sa priniesť svedectvo o posledných miestach nedotknutých civilizáciou?
- Dnes už vari niet nedotknutých miest, prvky civilizácie prenikli všade. Pre mňa ako kameramana je obrovským sklamaním, keď navštívime prírodné kmene v odľahlých oblastiach, prederieme sa za nimi cez prales, a nájdeme ľudí oblečených v reklamných tričkách, ovešaných lacnými čačkami. Na expedícii Omo som nečakal, že ešte objavíme Afriku, aká existovala pred stáročiami. Ľudia z kmeňov, ktoré obývajú brehy rieky, pestujú plodiny ako pred stovkami rokov, nosia oblečenie z kozích koží, varia na ohni, obídu sa bez výdobytkov našej civilizácie. Je pravdou, pri každom stretnutí, aj nechtiac, ich ovplyvňujete. Pri cestách s priateľmi sme si dali zásadu, že ktokoľvek po nás príde, nesmie zistiť, že sme tam boli. Šokujúcim zistením pre mňa bolo, že nepotrebujú od nás nič. Jediné, čo od „vyspelejšieho“ sveta prebrali, sú zbrane, samopaly, ktoré kupujú za niekoľko kráv. Pri pohľade na kalašnikov v rukách nahého domorodca ma aj v neznesiteľnej africkej horúčave zamrazilo.

Vyberáte sa na cesty s jasnou predstavou, čo chcete natočiť, do detailov si všetko naštudujete, alebo sa necháte unášať atmosférou, autenticitou prostredia a až potom vyhmatnete z prežitého to najdôležitejšie, úchvatnú tému?
- Rád sa podvolím tomu, čo prináša na ceste život. Netočím vedecké filmy ani geografické štúdie. Príbehy sa väčšinou odhaľujú a odvíjajú celkom prirodzene. Dnešného diváka, ktorý má desiatky televíznych programov, však ťažko donútite, aby prišiel do kina a ešte tomu na dokumentárny film, ak mu neponúknete neobyčajný dramatický príbeh.

Ako sa dorozumievate s ľuďmi, ktorí hovoria len domorodými jazykmi, ako sa s nimi zblížite?
- Prírodní ľudia aj bez slov vycítia, aký ste človek. Reč niekedy v dorozumievaní s nimi prekáža, komunikácia prebieha inak, pomáhajú posunky, gestá. Keď prídem do neznámej osady, vycítim, čo si môžem k ľuďom dovoliť, vybadám, aký majú vzťah ku mne, kedy opadne nedôvera. Každý kmeň okolo rieky Omo rozprával iným jazykom, ale väčšinou sme s nimi našli spoločnú reč.

Nikdy ste sa nestretli s nepriateľstvom?
- Spočiatku Vás väčšinou berú s podozrením. Ako bieleho človeka, ktorý ich chce oklamať, podviesť. Pri prvom stretnutí neraz vládne nedôvera. Ale moja skúsenosť hovorí, ak prídete s čistými myšlienkami môžete si ich získať. Ak chcete, aby sa vám otvorili, pustili vás do chyže, musíte sa s nimi skamarátiť, dať im najavo, že si vážite ich kultúru, tradície, prispôsobiť sa ich strave, bývaniu, aj keď je to niekedy ťažké. Na druhej strane, musíte rátať s istým rizikom a snažiť sa pochopiť ich vnímanie sveta. V Afrike nás v jednom kmeni okradli. Bol to náš pohľad , ale ich filozofia je však jednoduchšia, čo je na ich území, patrí im. Nakoniec sme si museli kupovať naše veci od nich späť.

Svojimi filmami vydávate výpoveď o prírodných kmeňoch, ich kultúre. Čo nachádzate v dotyku s nimi vy?
- Uvedomím si hodnotu toho, čo je podstatné i v mojom živote. Neraz je to radosť z čistej vody, obyčajných vecí, z ktorých sa mnohí z nás zabudli tešiť. Pri cestách po svete zistíte, že v každej kultúre a v každom národe ide o to isté. Najdôležitejšia je radosť zo samotného života. A čím jednoduchší národ, tým je tá radosť väčšia. Z toho, že sa večer môžu stretnúť, zaspievať si, tešiť sa z maličkostí. Práve tak sa končí film o Omo - každá kvapka vody je pre nich diamantom a každý klíček pšenice dáva nesmiernu radosť, lebo prináša život. V našej spotrebnej spoločnosti, kde máme všetko dokonale zabalené, upravené, poznáme veci už len inkognito, nevieme, odkiaľ pochádzajú, akú majú naozaj hodnotu. Ľudia v Nepále jedia ryžu každý deň, až tu som pochopil, aká je chutná. Doma hľadáme čoraz intenzívnejšie chute a vône, ktoré pôvodnú chuť jedla a možno aj života potlačia.

Hovoríte o obyčajnej radosti, kráse jednoduchosti, ale vaše filmy sa odohrávajú v extrémoch...
- Mojím mottom je spoznávanie ľudí v extrémnych podmienkach a to, ako sa s nimi dokážu vysporiadať, ako dokážu ísť za svojím snom. Myslím, že to cítiť z mojích filmov, či je to film z domáceho prostredia Za hranicami tmy o nevidiacom Štefanovi Kopčíkovi, s ktorým sme vystúpili na Gerlach, alebo alebo film o ľuďoch ďaleko za hradbou Himalájí v zabudnutom kráľovstve Mustang. V extrémnych podmienkach zistíte, aký človek v skutočnosti naozaj je, pretvárka sa stratí a vy spoznáte jeho živočíšnu podstatu i vnútornú silu.

V posledných rokoch ste sprevádzali Petra Hámora na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Z nich sa rodí váš ďalší projekt Sedem vrcholov. Aký má zmysel „pokoriť“ všetky najvyššie hory?
- To nie film o tom, ako pokoriť „nejaké“ kopce, ale o odvážnych snoch. Peter Hámor je vášnivý a skúsený horolezec. Ani výstup na Mount Everest nedokázal zastaviť jeho túžbu po hlbšom poznaní hôr. Čo ešte možno dosiahnuť po zdolaní toho najväčšieho? Kam až môžu siahať ľudské sily a odhodlanie? Či žijeme v blízkosti mora alebo v najväčších výškach, sme k horám silno pripútaní, ovplyvňujú naše životy. Sú najväčšou zásobárňou pitnej vody, s výskytom široko členitej biosféry a domovom najmenej jedného z desiatich ľudí sveta. Zúčastnil som sa s ním na štyroch miniexpedíciách na najvyššie body štyroch kontinentov /Elbrus, Kilimandžáro, Mount McKinley, Aconcagua/. Vďaka týmto cestám sa človek priblíži k iným ľuďom, inej kultúre, prírode. Tie rozdiely sú také obrovské, až sa človek čuduje, že je to stále tá istá planéta. A myslím si, že o to ide v tomto projekte viac, než o športové výkony.

Neraz ste sa vyznali, že čím viac chodíte po svete, tým viac sa vám páči doma. Už dlhšie pripravujete film o Tatrách. Je ťažké urobiť film o tom, čo vám je srdcu blízke, čomu by ste chceli vzdať poctu?
- Rád by som urobil zaujímavý film o tatranských nosičoch aj Tatrách. Chodím do nich veľmi rád, tá práca ma teší,napľňa. Najväčší problém je, že nikto u nás nemá záujem o film o Tatrách, o film, s ktorým môžeme s hrdosťou ísť za hranice a prezentovať nádhernú krajinu ako je tá naša. Pochodil som množstvo hôr, ale takú koncentrovanú krásu budete na svete ťažko hladať. Je známe, že pripravujem tento projekt, a verím, že osloví množstvo ľudí. Záujem inštitúcií, ktoré majú na starosti propagáciu Slovenska pomôcť na svet tomuto filmu je, žiaľ, nulový. Akoby chceli Tatry paradoxne utajiť pred svetom. ...

MIROSLAVA STASZOVÁ, časopis Slovenka