Vážiť si samotu - K2 Studio
slovensky english

Vážiť si samotu

Nový dokumentárny film Pavla Barabáša Sloboda pod nákladom je svojho druhu spomienka na minulosť. Na veľkú minulosť tatranských horských nosičov.

Asi každý z nás si spomenie, ako napríklad pri výstupe do sedla Váhy stretával horských nosičov, ktorí boli akoby uzavretí do seba, odpočívali s krošňami opretými o skalu alebo pomaly, no iste, vyrovnane a pravidelne našľapovali na kamene. Niesli propán-butánové fľaše, basy piva, uhlie, potraviny. Napriek tomu v Chate pod Rysmi alebo v ďalších tatranských chatách nebolo jedlo výrazne drahšie než v reštaurácii v Poprade. Barabáš to vysvetľuje ústami svojich nosičov: nosiči vynášajú kilogram za 50 centov, celkovo môže mať náklad 80 až 150 kilogramov. Motiváciou nosičov sú len ťažko peniaze. Ten hlavný dôvod, prečo to robia, je psychický: sú to ľudia, ktorí milujú hory, horské výstupy, štíty a sedlá. Samota na horách im dáva pocit slobody. A keďže štyria hrdinovia filmu Sloboda pod nákladom sú zároveň chatári, nemajú žiadnych šéfov, nemusia mať nepretržite mobilný signál a nemusia sa nikomu spovedať.

Barabáš nakrúca svoje filmy náročne. Filmársku prácu nikdy nezanedbá. Je zjavné, aké zložité museli byť jednotlivé zábery, aké vysiľujúce muselo byť čakanie na počasie, aké tvrdé bolo skĺbenie expedície s natáčaním. A v každom zábere chce Barabáš niečo povedať, vysvetliť, ukázať, že aj nemožné sa dá. V mnohých našich filmoch skôr vidieť, že štáb si natáčanie veľmi užíval a divák bol tým posledným, na koho tvorcovia mysleli. U Barabáša to je naopak. Nakrúcanie muselo byť utrpením, ale výsledok pôsobí zábavne. Režisér v jednom rozhovore prezrádza, že Sloboda pod nákladom patrí medzi jeho najťažšie filmy. Tak či onak, výsledok je hravý, celkovo pôsobí oveľa ľahšie ako napríklad film Jaroslava Matouška Akceptácia o treku Michala Maláka a Miroslava Leitnera cez 23 tatranských dolín a 18 horských sediel.

Barabášove filmy majú pravidelne niekoľko hrdinov, väčšinou členov expedície. Ani v prípade filmu o tatranských nosičoch to nie je inak. Sú štyria: Viktor Beránek, Ladislav Chudík, Ladislav Kulanga a Peter Petras. Všetci majú vyše 60 rokov a práci v horách zasvätili svoj život. Od filmu Omo – Cesta do praveku (2002) až po Trou de Fer – Železná diera alebo Suri (2015) zachytáva Barabáš členov expedícií a zároveň okolitú prírodu, pričom priebeh expedície vytvára príbehové jadro so starostlivo dávkovanými dramatickými momentmi. Hlavný moment gradácie je vypointovaný ku koncu príbehu. Je tu reportážny, etnologický a prírodopisný prvok. Všetky sa navzájom prelínajú. Bez jedného sa nedá porozumieť druhému. Len čo jeden vynecháte, stavba príbehu sa rúca a ten prestáva mať pre diváka zmysel. Vo svojom tatranskom filme postupuje Barabáš v štýle televízneho dokumentu. Teda príbehu, ktorý nemá pevnú centrálnu zápletku a dáva zmysel, aj keď si v priebehu deja zájdete po keksíky. Obsah filmu je postavený na komentároch štyroch nosičov a poprekladaný zábermi Vysokých Tatier. Tu sa ukazuje určitá slabosť koncepcie: nosiči hovoria príliš učene, nútia sa do pózy akýchsi vierozvestcov.

Barabáš nakrúca Tatry ako napohľad pekné pohorie, čo určite zodpovedá realite. Je to skutočne „vybrúsený šperk", ako hovorí Ladislav Chudík. V tejto súvislosti by som spomenul pozoruhodný hraný film Mimózy marockého režiséra Olivera Laxa (táto španielsko-marocko-francúzsko-katarská koprodukcia bola uvedená na Art Film Feste Košice 2016), ktorý zobrazuje pohorie Atlas vrátane jeho prírodných skvostov – jazera Ifni a vrchu Džabal Tubkál – ako oku neveľmi lahodiacu krajinu, plnú ľadovcových a kamenných splazov a zle udržiavaných horských chodníkov. Všetko je tu akosi neurčito rozložité a ťažko definovateľné. Tatry majú svoj tvar, svoje dominanty. Každá hora má svoju tvarovú charakteristiku, pohorie je kompaktné a jasne definované. A tak ho režisér aj zobrazuje. Tatry sú pre neho vzorom súmernosti, estetiky a účelnosti.

Barabáš sa krátko zastaví pri tom, ako sa štyria legendárni tatranskí nosiči dostali k svojmu povolaniu a prečo ho vykonávajú. Viktor Beránek (z Chaty pod Rysmi) zdôrazňuje „chvíľky samoty". „Pokoj hôr je veľmi dobré sanatórium, aby človek zostal pri rozume," hovorí nosič a pokračuje: „Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel." Peter Petras (Rainerova chata) je pôvodným povolaním učiteľ a aj obaja jeho bratia nosia v Tatrách. Hovorí, že hory naučia človeka nebyť netrpezlivý a agresívny. Ladislav Kulanga (Skalnatá chata) patrí medzi najrešpektovanejších nosičov, ako rekordér s vynesenou váhou 207,5 kg (Zamkovského chata) alebo 151 kg (Téryho chata) je nekorunovaným kráľom tatranských nosičov. Zdôrazňuje dôležitosť intímneho dotyku s prírodou. Ladislav Chudík (Zamkovského chata) bol hudobníkom Slovenskej filharmónie, ale svet kultúry mu pripadal až príliš snobský. Preto odišiel do hôr nosiť. Podľa jeho slov mu to dodalo chuť do života. „Je to boj samého so sebou," hovorí o svojej horskej profesii.

Nosiči prišli „čerpať energiu hôr", ktorá je pre nich omnoho dôležitejšia než pľuzgiere od popruhov. O tatranských nosičoch je známe, že do hôr odchádzali i z politických dôvodov. Tento moment však Barabáš nerozoberá, práve tak ako spoločenský rozmer. Napríklad u Ladislava Chudíka musel byť okamih rozhodnutia medzi vysokou kultúrou a horami mimoriadne vyhrotený. Barabáš sa však tomuto zlomu veľmi nevenuje – napokon, v žiadnom zo svojich filmov nerozoberá politické ani spoločenské aspekty. Ide mu o prírodu, o ľudský výkon. „Sám som bol nosičom, ako študent som nosil na Zbojnícku chatu, ale vtedy som ešte presne nevedel, o čom nosenie je," hovorí režisér. „Nosil som väčšinou v lete počas letných prázdnin, spoznával nosičov a hlavne ten jednoduchý život – naložiť si niečo na chrbát a doniesť do cieľa. To je to, čo ma táto práca naučila a čo mi zostalo dodnes." Všetci štyria hrdinovia filmu hovoria sami za seba a sú nasnímaní na svojich obvyklých trasách, zároveň sa však všetci štyria stretávajú na Rainerovej chate. Hory sú pre nich absolútne pozitívne médium, samota a sloboda je pre nich nadovšetko. No samota a sloboda má aj svoje tienisté stránky, tie však film nerozoberá. Pre Barabáša je dôležitá „hudba prírody", vyjadrená zábermi hôr a hudbou Michala Novinského.

Film je poctou povolaniu, ktoré v horách zaniká alebo už zaniklo. Vo švajčiarskych Alpách majú nákladné lanovky, v rakúskych Alpách stavajú cesty až do výšky 3 000 metrov, prípadne používajú helikoptéry, ktoré sú rýchlejšie a lacnejšie. Tatranskí nosiči sa však invázii techniky bránia. „Vrtuľníky tu nemajú čo robiť," hovorí Petras. Podľa jeho názoru je nosič v Tatrách prirodzený endemit, asi ako kamzík alebo svišť. „Je to ale najmenej chránené povolanie," varuje. Film je zároveň poctou fyzickej pripravenosti. Vynášanie nákladu je skutočne svojho druhu športová kategória. Vo filme sa krátko spomína na preteky horských nosičov Nosičská stovka, čo je vlastne memoriál Juraja Petranského, ktorý tragicky zahynul pri vynášaní – zmietla ho lavína. Vo filme o ňom rozpráva jeho matka Mária Petranská a stáva sa vlastne piatou postavou dokumentu.

Film sa nepristavuje pri detailoch. Zaujímavé je napríklad to, ako treba náklad umiestniť do nosidla, ako a kde odpočívať. Jeden z nosičov to nazýva „nosičská veda". Spomenie, ako Jožo Petras vyniesol na chatu sporák ťažký 137 kg, ale pri podobných perličkách režisér nezotrváva. Nezastavuje sa, náhli sa k ďalším témam, možno sa ponáhľa až príliš. Jeho zámerom je ukázať súžitie nosičov so zimnými, s jarnými i letnými Tatrami, prezentovať majestát hôr a povedať niečo o povolaní, ktoré pomaly mizne s najstaršou generáciou tatranských nosičov. Barabášovým hlavným cieľom bolo povedať, prečo to tí ľudia robia, prečo nosia náklady, ktoré môže oveľa pohodlnejšie dopraviť helikoptéra. O to vo filme ide. „Chcel som ukázať, že tatranskí nosiči majú svoje opodstatnenie. Ide o to, aby ľudia, keď ich vidia na chodníku s ťažkým nákladom, mali iný prístup k tomu, čo si na vysokohorskej chate kúpia, aby si vážili dúšok piva alebo čaju alebo tatranku, ktorú si tam kúpia. Proste vážiť si veci okolo seba." Peter Petras o tom hovorí: „Nosič je najdôležitejším druhom, ktorému hrozí vo Vysokých Tatrách vyhynutie. On nielenže zásobuje chatu, ale je aj informátorom v doline v každom počasí, radí, či je chodník schodný, kam ísť, pretože pozná dolinu ako vlastnú dlaň. Samozrejme, obsluhuje aj pri okienku, znáša odpad, je prvý pri záchranných akciách. Je to veľmi dôležitý druh v tatranskej doline."

A ešte jeden moment by som vyzdvihol: väčšina našich súčasných filmov sa zaoberá umelcami – rockermi, tanečníkmi, maliarmi, literátmi. Dokumenty o iných profesiách sú ojedinelé, pokiaľ to práve nie je Věra Čáslavská. Možno práve preto si treba vážiť Barabášov príspevok o „iných ľuďoch". O tých, ktorí si vážia samotu, slobodu a majestát hôr. Hory ich oslobodzujú od pochybností intelektuálov a výstup je pre nich priestorom meditácie a intimity. Práve to nám tento film naliehavo tlmočí.

Sloboda pod nákladom (Slovensko, 2016) _scenár, réžia, kamera: Pavol Barabáš _strih: Róbert Karovič _hudba: Michal Novinski _minutáž: 61 min. _hodnotenie: • • • •

film sk, 10.10.2016, Radovan Holub ( filmový publicista )

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 10. 10. 2016, zobrazenie 1955x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4659386 (1955)