Viem, kde je sever - K2 Studio
slovensky english

Viem, kde je sever

Na pohľad nenápadný, v zbežnom kontakte skromný, no rád sa blysne vedomosťami z histórie i geografie. Sám sa označuje za dokumentaristu, okolie mu pripisuje ďalšie profesie, od scenáristu, režiséra až po cestovateľa. S posledným označením nesúhlasí. Navyše vraví, že nerád cestuje a berie to len ako nutnú súčasť profesie. Pavol Barabáš.

Obyčajné cestovanie vám nevonia, aké výpravy máte rád?
Tie s priateľmi, kde sa spoliehame na vlastné sily, intuíciu, schopnosti a máme so sebou len to, čo si dokážeme odniesť na chrbte. Práve cez pocity ľudí z expedície vnímam život ľudí, ktorých na cestách stretávam. Na miestach ďaleko od reklám a si môže človek vyčistíť hlavu  a urobiť poriadok v rebríčku hodnôt...

Spomenuli ste intuíciu, sklamala vás niekedy?
Keďže som tu, tak nie... Snažím sa odhadnúť, čo bude nasledovať. Mám asi jeden dar, viem sa orientovať. Podvedome kdekoľvek idem, stále viem, „kde je sever".

Výpravy

Ako si určíte cieľ cesty?
To je zase o intuícii a odhade. A, samozrejme, závisí to i od koho, s kým idete. Mňa by neuspokojovalo samého prežívať zážitky.

Kam sa plánujete vybrať najbližšie?
O tom nehovorím vopred. Akcia nemusí dopadnúť podľa očakávaní. Príroda je mocná a vie človeka poučiť. Tí, ktorí sa pred expedíciou veľa prezentujú, ľahšie aj zoženú sponzorov.

Pracujete s ich podporou?
Áno, ale až keď je film hotový a som presvedčený, že je dobrý.  Som veľmi citlivý na to, keď sa vo filme objavia „náhodne" nejaké logá...

Z čoho financujete výpravy?
Na začiatku sú to vlastné zdroje. V konečnom dôsledku si každý projekt na seba zarobí. Niečo premieta televízia, predáte DVD i produkty cez internet.

Svet ste v podstate prešli krížom-krážom, máte mnoho zážitkov, ktorý je najsilnejší?
Návrat domov je pre mňa vždy emocionálne veľmi silný. Pamätám sa, keď som sa vrátil z bažín Novej Guinei, veľmi ma to ťahalo na hrebeň Nízkych Tatier , a keď som schádzal z Prašivej, až som plakal do šťastia, že žijem v takej krásnej krajine.

A z tých nebezpečnejších zážitkov z ciest?
Asi keď sa na mňa rútila veľká lavína zo severnej steny tretej najvyššej hory sveta Kanchenjungy. Bola široká snáď jeden kilometer. Vtedy si uvedomíte svoju bezmocnosť.  Jeden z najsilnejších zážitkov bol aj prechod Ellsworthovho pohoria v Antarktíde, kde sme potrebovali preliezť cez ťažký ľadopád. Začal silný blizard, bolo mínus štyridsať stupňov a hmla. Stopy zmizli, padali sme do zakrytých trhlín a nemohli  sme nájsť cestu späť. Vtedy som pripustil, že to nemusí dobre dopadnúť.

Podľa vlastných slov ste si na výprave v Antarktíde počas troch týždňov úplne vyčistili hlavu. Koľko trvá, kým sa myseľ v civilizácii zase zakalí?
Väčšinou je to jedna k jednej. Koľko dní ste na výprave, toľko isto trvá, kým vás civilizácia zase dobehne množstvom myšlienok a úloh, ktoré musíte nutne urobiť každý deň.

Na cestách ste sa museli zžiť s prostredím, ktoré Európanom veľmi blízke nie je. Čo hovoril na exotické jedlá váš žalúdok?
Do cudzích krajín cestujete za poznaním. Prírodní ľudia venujú všetok čas zaobstarávaním potravy. Najmä cez ich prípravu spoznávate ich život. Pamätám si, ako v jednom kmeni sa Luciša napila ponúknutého alkoholického nápoja. Po vypití sa dozvedela, ako sa vyrába. Pšenica sa v ústach rozdrví a zmieša so slinami, ktoré sa pľujú do nádoby. Hmota sa zmieša  s kravskou krvou a nechá vykvasiť. Na to jej črevná flóra nebola vôbec pripravená. Niečo podobné sa mi stalo v Číne, kde som po dopití našiel v poháriku mŕtveho hada. Keď vám prírodné národy ponúknu potravu, patrí sa ju prijať. Napríklad v Papue-Novej Guinei by bol opak prejavom nedôvery. Jedli sme s nimi teda všetko, čo sa hýbalo, skákalo, lietalo, plazilo sa..

Uvarili ste aj vy niečo niekedy svojim hostiteľom?
Práve v Papue-Novej Guinei. Tam totiž nepoznajú varenú stranu. Pripravujú ju tak, že vyhĺbia jamu, dajú do nej horúce kamene, zeleninu, mäso a zakryjú banánovými  listami. Funguje to ako veľká kuchta. My sme mali kotlík a uvarili sme im pikantnú zeleninovú polievku. Boli z nej nadšení, lebo majú nepokazené chuťové poháriky.

Človek

Vravíte, že Boh neobdarováva ľudí bez toho, aby im nedal silu uskutočniť ich sny. Čím obdaroval vás?
Ako každého človeka tým istým, nemyslím, že mám niečo viac. Cítim však úctu a pokoru pred dokonalosťou sveta... čo je nedokonalé, sú naše myšlienky.

Z čoho teda pramení sila uskutočniť sny? Sú ľudia, čo snívajú o diaľkach, ale napriek tomu sedia doma.
Je to jednoduché. Dohodnete si s priateľmi termín a idete.

Na cestách sa dostávate aj do nebezpečných situácií, ste viac odvážny alebo rozvážny?
Som veľmi opatrný človek. Premyslím si, do čoho idem. Samozrejme každá  nebezpečná situácia, je  akýmsi korenim filmu. Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú. Ak viete o riziku, dokážete sa ho vyvarovať. Veď nepôjdete cez križovatku na červenú.

Kde pramení váš hlboký vzťah k prírode?
Už ako dieťa som chodil každý víkend do hôr. Na strednej škole som väčšinu času trávil v Tatrách, s ľuďmi, ktorých horská filozofia života - keď si niečo naložíš na chrbát, musíš to doniesť až do cieľa - mi bola sympatická.

V prírode pracujete, ako relaxujete?

To je omyl. Väčšinou sedím stále za počítačom. Snažím sa však byť každý týždeň v horách, je to tréning i odreagovanie zároveň. Je mi jedno, či je deň, noc, dobré alebo zlé počasie. Ak sú podmienky nepriaznivé, vytvárate si vlastne podmienky preto, že si dokážete akciu naplánovať tak, aby to bolo bezpečné. Napríklad, keď som mal ísť nakrúcať do Venezuely obrovské jaskyne, tak aby to nebolo pre mňa ako kameramana psychicky náročné, chodil som v noci po horách s čelovkou. Bral som so sebou aj mladšieho syna a on si na to tak zvykol, že sa ani nepýtal, prečo ideme na hrebeňovku v noci.

Čo vštepujete svojim synom?
Že všetko dobré, čo v živote urobíte sa vám vráti. Rodičia nemusia vychovávať, stačí keď idú príkladom.

Zdieľajú vaše záľuby synovia?
Starší mal v tomto roku osemnásť, tak som ho zobral na splavovanie riek do Mongolska.

Na čom sa zakladá vaše osobné šťastie?
Určite nie na nejakých silných emóciách, skôr na každodenných malých radostiach. V tom, keď sa ráno pozriem z okna a vidím, ako pekne plávajú oblaky...Tento pocit závisí od človeka. Vždy sa dá nájsť dôvod byť životu za niečo vďačný. Samozrejme, keď to chceme. Budhistická filozofia hovorí, že šťastie je tak blízko, že ho ani nevidíme, lebo ho nosíme v sebe.

Biznis

Čo vás priviedlo k založeniu štúdia K2?
Kedysi som pracoval v Športfilme, vyrábali sme filmy o metodike športu. Neskôr som robil v reklamnej agentúre. Tú zistíte, že práve ona  núti človeka byť neúprimným. Dospel som do štádia, keď som chcel zviditeľniť ľudí, ktorí dosahovali perfektné výsledky vďaka tvrdej sebadisciplíne a nikto o nich nevedel. Tak vznikli moje prvé dokumenty, o skialpinizme, horskej službe, horolezcoch.

Vaše dokumenty sú známe, čo za pätnásť rokov existencie štúdia pokladáte za svoj najväčší podnikateľský úspech?
Kedysi štúdio prenajímalo strižne. Vyrábali sme programy pre rôzne televízie, reklamy. To ma však nenapĺňalo. Keď sa človek obzrie späť, chcel by, aby po ňom niečo pekné  zostalo. Teraz  mám z cesty, po ktorej sa štúdio vydalo spokojný.

Kam bude štúdio smerovať v budúcnosti?
Chceli by sme pokračovať vo výrobe dokumentárnych filmov. Manželka teraz zastrešuje výrobu dvadsaťpäťdielnej relácie Radosť zo života. Podarilo sa jej dať dokopy skvelý tvorivý tím mladých ľudí. Vyrábajú dokumenty o ľuďoch, ktorí našej spoločnosti zanechali nezmazateľnú stopu, no bohužiaľ nás skoro opustili. Je to pre všetkých obohacujúca relácia.

Ste jediný majiteľ K2?
Áno, som majiteľ, ale moja manželka je fakticky spolumajiteľka, tým, že je manželka.

Rozbiehali ste firmu z vlastných zdrojov alebo z pôžičiek?
Z vlastných peňazí a je to nekonečný príbeh, lebo keď niečo zarobíme, investuje do nových technológií. I keď v porovnaní s minulosťou už ich ceny nie sú horibilné ako na začiatku..

Ste zrejme slobodomyseľný človek, ako sa to snúbi s organizačnými záležitosťami, ktoré si vedenie firmy vyžaduje?
Ťažko, bije sa to. Cez deň sa venujem spravidla organizačnej práci, výrobe filmu, DVD, príprave premiér, plagátov, obálok, príprave na festivaly. To je množstvo mravčej práce. Medzitým prichádza mnoho pozvaní na prednášky a besedy. Až večer si sadám k počítaču a tvorím.

Ako si z takého množstva akcií vyberáte?
Vnútorne som si napríklad obmedzil počet prednášok pre firmy na tri ročne.

Spolupracujete aj so školami?
Žiadosti je veľmi veľa. Dlhodobo som spolupracoval so školou pre rečovo postihnuté žiakov. Bolo úžasné sledovať deti, ktoré mali ťažkosti s vyjadrovaním, ako sa chcú pýtať. Vždy sa na mňa dokonale pripravili a vyobracali ma vedomosťami viac ako dospelí. Počúvam od mnohých, že moje filmy sú často súčasťou vyučovacieho procesu na školách.

Tvorba

Aké sú kritériá vašej tvorby?
Pri každom tvorivom diele si dávam  otázku, prečo vzniklo. Či pre peniaze alebo pre niečo iné. Zmyslom filmu je, aby oslovil diváka. Keď sa mi to podarí, práve cez publikum  cítim, ako sa mi vložená energia vracia späť.

Tvoríte aj pre peniaze?
Videli ste moje filmy? Peniaze nie sú prvotný impulz. Skôr niečo dokázať.

Čo chce vidieť dnešný divák?
No predsa tvorba nie je o tom, čo chce divák vidieť, ale o tom, čo chce autor povedať.  Moje filmy sú o mojich zážitkoch s priateľmi, jednoduchých ľuďoch, ktorých vnútorný život a pohľad na svet si úžasne vážim. Napríklad Peťa Valušiaka poznám už niekoľko rokov. Je to kamarát, s ktorým som bol na mnohých cestách. Po expedícii v  Antarktíde ho mám ešte radšej, lebo viem aký je. Antarktída vyzlečie každého do naha...

Dnes už dokumentaristi nie sú technicky obmedzení ako kedysi. Ktokoľvek si môže kúpiť notebook, doňho nejaký strihací softvér, lacnú kameru a urobiť film, aký len chce. Otázne je, či filmom zaujme diváka, alebo nie. Čím chcete zaujať vy? Šokujúcimi témami?
Základom dobrého filmu je dobrý nápad, idea, nový pohľad. Médiá prezentujú svet, ktorý nie je naším domovom ako nebezpečný, ja som však stále fascinovaný. zázrakmi tejto Zeme. V každom z filmom načrtnem akoby sme sa mali k nej správať.

Vediete k filmovaniu aj syna?
Môžem mu ukázať svet, v ktorom sa pohybujem, ale myslím si, že každý má vlastnú cestu životom. Jej hľadanie môže byť najkrajším dobrodružstvom na tomto svete. Keby som syna k niečomu nútil, tak by som ho mohol z jeho hľadania vlastnej cesty zviesť a možno by mu trvalo dlhšie, kým by sa na tu svoju vrátil.

Ako prebieha prípravná fáza k vašim filmom?
Tak ako divák objavuje krajinu vo filme, objavujem ju aj ja. Je to dôveryhodnejšie, ako mať všetko vopred pripravené a naučené. Samozrejme, nejaké záchytné body mať musím. Hlavne musím vedieť, prečo tam chcem ísť, čo je podstatné. Väčšinou sa však nijako extrémne nepripravujem. Študujem až po návrate. Každá cesta vo mne vyvolá množstvo otázok, ktoré potom riešim.

Ako vznikne dobrý dokument?
Tak to sa stále učím. Najťažšie je  spojiť množstvo umeleckých profesií. Či je to scenár, dramaturgia, réžia, kamera, strih, hudobná réžia, zvuk - všetko to musíte vedieť zladiť, aby sa to kĺzalo do vnútra človeka, ktorý má buď desať rokov, alebo sedemdesiat, základné vzdelanie či vysokoškolské... Toto všetko je však zbytočné, keď film nedokáže sprostredkovať silnú myšlienku, ktorá sa v divákovi zahniezdi.

Koľko trvá strih?
Závisí to od toho, aký dlhý má film byť a o čom bude. Dôležité je, či robíte film na festival, alebo do kín. Keď chcete urobiť film na sto percent, tak hodinový dokument striháte možno dva mesiace. Keď ho však chcem urobiť na stojeden percent, tak ho robím raz toľko. To jedno percento je v tvorbe vždy to najdôležitejšie a vyžaduje to najväčšie úsilie.

Čo je to sto prvé percento?
To, že sa neuspokojíte. Niekedy si aj vyčítam, prečo sa radšej nevenujem rodine, ale potom beriem ako zadosťučinenie vety, ktoré mi vravia ľudia: Už som ten film videl 20 krát.. alebo: Pustíme ho každej návšteve...  Aj mne sa stane, že keď niektorý film vidím po dlhom čase, ani sa mi veriť nechce, že som ho urobil ja.

Pomáhajú vám pri tom aj iní spolutvorcovia?
Film je mixom mnohých zložiek. Keď máte všetky zložky pripravené, ešte neviete, aký film je. Keď ho zmixujete, tiež ešte neviete aký je, pretože viete, čo bude nasledovať. Až v kine viem, aký ten film je.  Keď si divák  prehodí nohu cez nohu vo chvíli, ktorá mala byť napínavá, vtedy som schopný ešte film prerobiť. Divák je pre mňa vždy najsmerodajnejší.

Nedávno ste sa vrátili z Mongolska? Aké otázky vo vás vyvolala táto cesta?
Čítal som životopis Džingischána, ktorý bol najväčším vládcom v dejinách sveta. V 13 storočí zavádzal v krajinách, spoločné kalendáre, tlačil peniaze, zaviedol kurzovné lístky, písmo, budoval hvezdárne.  Spojil svet obchodnými cestami i myšlienkami.  Z perských plameňometov, pušného prachu z Číny  a odlievaním zvonov v Európy dali Mongoli zrod delu, ktoré vládlo na bojiská sveta... Až keď prechádzate stepami Mongolska získate obdiv človeku, ktorý vyrastal v okolí jurty, Stal sa geniálnym vládcom, ktorý uzákonil pravidlá, podľa ktorých sa riadime dodnes, hoci o tom ani nevieme. Predbehol globalizáciu sveta o mnoho mnoho storočí.  Tá však napriek tomu, že spojila svet, tak ho aj uvrhla  na dlhé roky do obdobia temna. Obchodnými cestami sa totiž rozniesla morová nákaza až do celej Európy.

Ktorá krajina Vás najviac očarila?
Nedávno som dokončil film o Bhutáne. Pre bhutáncov nie je  chudoba  nedostatok peňazí, ale nedostatok šťastia. Krajine vládne dobrý, múdry kráľ. Pre neho a tamojšiu vládu nie je dôležitý rast hrubého domáceho produktu. Zaviedol také pravidlá, aby ľudia v krajine boli šťastní. Budhistický monarcha oproti hrubému domácemu produktu postavil ako rozvojový zámer zvyšovanie hrubého domáceho šťastia.

Podporujete aj mladých tvorcov?
Robili sme reláciu Digital, snažili sme sa v nej prezentovať tvorbu mladých autorov aj v televízii. Na  žilinskom festivale Hory vznikla aj Cena Pavla Barabáša za najlepší film o slovenských horách, kde aj recenzujem súťažné filmy.  Je dobré vytvárať si vlastnú konkurenciu.

Ktoré z ocenení si najviac vážite?
Je už samozrejmé, že každá expedícia, ktorá ide do sveta, si berie so sebou kameru. Preto som rád aj za to, že z celej tej obrovskej ponuky dokumentov sa dostanete do festivalového výberu. Konkurencia je naozaj veľmi vysoká. Okrem toho všade vo svete sa snažia festivaly podporovať domácu tvorbu, preto som často prekvapený, keď mi príde správa, že som na nejakom zahraničnom festivale uspel. Tešia ma však viac domáce ocenenia.

Aké sú vaše festivalové skúsenosti?
Osobne  sa festivalov nezúčastňujem. Rád však chodievam na Medzinárodný festival horských filmov do Popradu, kde sú diváci veľmi kritickí, ale aj veľmi empatickí, zatlieskajú každému filmu, dokonca aj za odvahu prezentovať sa...

Kto zo súčasných mladých dokumentaristov vás zaujal? Považujete ho za konkurenta?
Tých je teraz naozaj dosť. Držím palce každému novému filmu, ktorý tu vznikne. Teším sa, že je dobrý, lebo viem, že ľudia sa prídu pozrieť i na môj. Lebo nie je pre nás tvorcov nič horšie, ako keď divák príde do kina pozrieť domácu produkciu a po skončení si povie, že už  slovenský film nemusí.

Aká je vaša spolupráca s verejnoprávnymi televíziami?
Pre rakúsku verejnoprávnu televíziu ORF sme robili s Tomášom Hulíkom film Vysoké Tatry - Divočina zavrhnutá v čase. Šéf redakcie Universum po vzhliadnutí denných prác predal film do vyše dvadsiatich krajín sveta a ešte sme boli len v polovici nakrúcania. Teraz nakúpila moje dokumenty Česká televízia. Len tá naša Slovenská  nemá peniaze na nákup domácej tvorby. A tak sa investuje do dabingov diel zahraničných tvorcov.

Vynáša vám vaše umenie?
S odstupom času sa vám všetko dobré vráti. Nemusia to byť hneď peniaze, ale často vďačnosť ľudí, ktorí sú Vám ochotní pomôcť pri nových projektoch. Mám veľa zážitkov a priateľov. A to sa nedá  kúpiť za žiadne peniaze.

Katarína Pokojná, Saša Pribišová
Profit, 5.3.2008.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 10. 03. 2008, zobrazenie 3201x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4281641 (3201)