Voda je naša Zem - K2 Studio
slovensky english

Voda je naša Zem

Posledným filmom Paľa Barabáša, z autorskej dielne jeho K2 Štúdia, je dokument Suri o etiópskom kmeni pastierov a splavovaní tamojších riek. Film zachytáva aj zmeny na etiópskej rieke Omo a v jej okolí, kam sa Barabáš vrátil po štrnástich rokoch. Voda v rôznych skupenstvách sprevádza celý Barabášov filmársky i cestovateľský život. Je prítomná vysoko v horách, v jaskyniach, na snehu, ľade, v riekach a vodopádoch po celom svete. Aj preto sme sa v nasledujúcom rozhovore dotýkali predovšetkým jeho zážitkov s vodou a vzťahu k vode.


Ako vnímate vodu?
Ako esenciu života, ako živel, ako prostredie pre dobrodružstvo. Sprevádza ma v rôznych formách a hrá hlavnú úlohu v mnohých mojich filmoch. Najmä v tých o splavoch divokých riek, či o zlaňovaní najhlbšími kaňonmi sveta, či o putovaní cez stolové hory, alebo ľadovými pláňami Arktídy a Antarktídy. Vyrastal som na Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách a tam vysoko v horách a oblakoch sa voda rodí. Je pre prírodu tou životodarnou tekutinou. Horské riavy, potôčiky, riečky, rieky i veľtoky sú ako vlásočnice, žily a tepny v krvnom riečišti zemského organizmu.


Spomínate si na prvý film v hlavnej úlohe s vodou?
Bolo to na expedícii Sibír v roku 2001, kde sme na rafte splavovali rieky v pohorí Altaj. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť, nové prostredie, nová kultúra a najmä nová úžasná vodácka komunita. Vodáci ma očarili svojim vzťahom k vode, tým ako ju vnímajú a využívajú pre šport a zážitky.


Váš prvý známejší vodácky film bol ale Omo- cesta do praveku?
Na Omo sme sa vydali v tom istom roku. Je to rieka v Etiópii, ktorá v tom čase pretekala úplne nedotknutým a neznámym územím. Nevedeli sme, čo nás tam čaká, s kým sa stretneme. Bolo to číre dobrodružstvo. Prešli sme ju ako druhí na svete. Ale to mesačné putovanie nebolo len o splave rieky, ale o ceste do minulosti, o stretnutí s nedotknutou domorodou kultúrou, o stretnutí s ľuďmi, ktorí nezažili modernú dobu a nevideli nikdy bieleho človeka.


Na Omo ste sa minulý rok vrátili a priniesli nový film. Ako sa za ten krátky čas zmenil tamojší život?
Podstatne. Za tých štrnásť rokov rieka zaznamenala neskutočný prerod. Vyrástli na nej štyri vodné elektrárne a na jej brehoch obrovské zavlažovacie systémy na zúrodnenie pôdy, lebo aj Afrika chce mať elektrinu a aj Afrika chce lepší život. Čaro krajiny nedotknutej civilizáciou sa pomaly vytráca. No napriek tomu sme neďaleko odtiaľ, tiež v Etiópii, našli panenské územie, kde tak isto nikdy nezavítal cudzí človek. Je neuveriteľné, že niečo také sa ešte stále dá objaviť. Splavili sme pravdepodobne ako prví tzv. rieku hrochov Godžeb, o ktorej nikto doposiaľ nič nevedel. A zasa to bol taký návrat do praveku. Týždne sme nestretli nikoho len zvieratá a vodnú cestu sme využili na priblíženie sa ku kmeňom Suri. Tieto divoké kmene, ktoré sa nikomu doposiaľ nepodarilo podrobiť, žiadnej vláde, žijú stáročia tým istým pastierskym spôsobom života na rozľahlom území a ich tmelom je kultúra a originálne rituály, ktorých sa držia. Napríklad zvláštny palicový súboj mužov zvaný donga, ktorý má demonštrovať silu a odolnosť voči bolesti..


K splavovaniu ste sa ale dostali i v takej stepnej krajine ako je Mongolsko?
Keď sme natáčali film v Tieni Džingischána, vzali sme si raft, aby sme sa jednoduchšie dostali na miesta, kam sa nedalo dostať suchou nohou. Vodná cesta nám otvárala dvere. Po nej sme akosi nenútene a prirodzene vnikli do životov rôznych kmeňov, ktoré popri riekach žili. Vždy, keď sme zastali pri nejakej jurte, boli sme vrelo prijatý. Nik z domorodcov nečakal takúto návštevu, akoby ich prekvapilo, že pocestný prichádza po vode. A tak sa k nám správali veľmi otvorene a pohostinne.


Zdá sa, že vo vode sa cítite ako ryba?
Ďalšou mojou vášňou spojenou s vodou je kaňoning. Začal som s ním v Slovinsku, kde sme poprechádzali s partiou podobných nadšencov ako ja všetky známejšie kaňony. No a potom prišla myšlienka zdolať v tých časom najťažší kaňon na svete - Trou de Fer na ostrove Reunion a urobiť z toho aj film. Bol to náročný projekt, vyžadoval si tvrdú prípravu, silný tím, vhodné podmienky, predovšetkým počasie a aj trochu šťastia. Reunion je jedno z najdaždivejších miest na svete, kde za rok naprší jedenásť metrov vody. Museli sme sa trafiť do pár dní bez dažďa, nakoľko ak prší je to životu nebezpečné. Trou de Fer si v tom čase vyžiadal už štrnásť obetí. Kaňon je obrovský lievik, ktorý sa v úzkych miestach zahltí vodou, pri daždi stúpne i o niekoľko metrov a ročne ho zdolá tak jedna expedícia, Nakoniec sa nám to podarilo, prešli sme ho za dva dni. Bol to úchvatný a neopakovateľný zážitok prejsť takýmto spektakulárnym kaňonom s kilometrovým prevýšením a sedem kilometrovou dĺžkou.


Ako si jeho zdolávanie má predstaviť neznalý človek?
Trou de Fer je diera do zeme, potom kaskády, vodopády, z ktorých najvyšší má tristo metrov. Kaňon sa zlaňuje, traverzuje, pláva. Drobné prahy skáču, preliezajú sa v ňom vodorovné úseky, je tam stále vlhko, hluk vody. Strávili sme tam dva dni a dve noci v neopréne a boli sme šťastní, že sa nám to podarilo. Ešte dva týždne potom som sa triasol od vzrušenia, že niečo také úžasné môže existovať.


Filmovať v takom prostredí a podmienkach je zaiste extrémne náročné...
Tento rok v januári som sa na Reunión vrátil a prešli sme ďalší úžasný a ťažký kaňon, ktorý má ešte vyššie ohodnotenie. Volá sa Bras Magasin, je to 1200 metrov hlboká kaskáda vodopádov a zaplavených chodieb, tridsať zlanení, niektoré aj sto metrov dlhé. Čakali sme dva týždne na počasie, stále pršalo, nakoniec sme sa trafili do krátkej pauzy menej intenzívneho dažďa a kaňon sme za dva dni prešli. Natáčalo sa v ňom oveľa horšie ako v Trou de Fer, voda a vlhkosť bola všade, padala z oblohy, tiekla dnom kaňonu i po jeho stenách, nebolo v ňom suchého miesta. Mal som tri kamery a fotoaparát, ktorý sa pokazil, rovnako aj jedna kamera, nevydržali tie podmienky. Pri každom pokuse o záber bol človek vystavený vodnej triešti, optika sa pri rozdieloch teplôt vody a vzduchu neustále rosila, ak som ich chcel utrieť suchou vecou, tak sa to dalo len raz, lebo znova bolo všetko vlhké. Napriek tomu sa mi podarilo nejaký použiteľný materiál priniesť a rád by som aj z tejto akcie urobil film.


Aj na expedíciách po stolových horách vo Venezuele bolo dosť vody?
Je zaujímavé, že tie najvyššie vodopády sveta stekajú zo stolových hôr, ktoré sú strmo ohraničenými kusmi krajiny vyzdvihnutými do výšky stoviek metrov nad okolie. Je to dané tým, že sú v trópoch, kde veľa prší a majú dostatočne veľkú vodozbernú plochu. Vo Venezuele som prešiel postupne všetky najvyššie stolové hory, všade na nich bola voda, zlanili sme napríklad vodopád Salto Posso a často išlo o prvé prechody vôbec. Neviem, či sa to ešte niekomu podarilo. Je to náročné nielen na výdrž, kondíciu, prípravu a výbavu, ale i logistiku. Na stolových horách, ktoré sú z kremencov, sme napríklad objavili jaskyne s aktívnymi tokmi a obrovskými podzemnými priestormi, pričom si odborníci dovtedy mysleli , že v kremencoch nemôžu jaskyne existovať.


Ako vnímate vodu v podobe snehu a ľadu?
Ako jej ďalší rozmer. Zažil som jej neúrekom pri cestách na severný alebo južný pól. Bolo fantastické pohybovať sa v krajine s kilometrami ľadu pod sebou, ktorý tam leží milióny rokov, len sám, v ohromne rozľahlej pustatine. Voda je naša zem, je všade. Milujem pocit, keď vystúpim na nejaký tatranský štít a pozerám sa do údolia, vidím plesá, na jeseň inverziu v údoliach s kobercami bielych mrakov, ktoré sa tiež premenia na vodu a tá odtečie kdesi do oceánskych diaľok. Sú to pre mňa tie najpovznášajúcejšie pocity, aké v živote poznám.


Aké máte ďalšie filmárske a expedičné plány?
Chcel by som prejsť s partiou kamarátov desať najkrajších kaňonov sveta a urobiť o tom film. Jeden z takýchto kaňonov je ešte na Reunione a potom v rôznych častiach sveta. Napríklad vo Švajčiarsku, alebo na Mallorce, kde je kaňon Fosca, jeden z najväčších na svete. Je to projekt na viac rokov. Teraz robím film o tatranských nosičoch, kedysi som bol jedným z nich, tá téma je mi blízka, tých ľudí mám rád a veľmi si vážim ich prácu.


Správame sa k vode tak, ako by si zaslúžila?
Keď človek chodí po svete, najmä po Afrike, tak si uvedomí, že nie každý má to šťastie žiť v tak bohatej krajine na prírodné zdroje ako je Slovensko. Dochádza mi to, keď sa vraciam z ciest domov. Alebo keď sa kdekoľvek v horách môžem bez obáv napiť pramenitej vody a spomeniem si na ľudí okolo rieky Omo, na africké deti, ktoré sa s veľkým úsilím snažia vydolovať z nejakej studne pár hltov kalnej vody a dávajú pozor na každú jej kvapku. Sú to ľudia, ktorí v živote nevideli a možno ani neuvidia pohár sviežej, priezračnej vody.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 21. 05. 2015, zobrazenie 1639x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4385043 (1639)