Všetko významné vo svete sa deje pomaly - K2 Studio
slovensky english

Všetko významné vo svete sa deje pomaly

S kamerou nakrúcal na najvyšších pohoriach sveta, nazrel s ňou do tajomných jaskýň, plavil sa po dravých riekach a navštívil miesta, kde ešte ľudská noha nikdy predtým nevkročila. Filmy, ktoré boli ocenené doma i v zahraničí, zoznamujú diváka s novými kultúrami a príbehmi z vypätých situácií. Či je dokument nakrútený v prostredí prírodných ľudí hlboko v džungli, alebo na stolovej hore Ayuan Tepuy, vždy sú o tom, ako by sa človek mal správať k tejto Zemi. Vyžarujú lásku a úctu k prírode, obrovskú duševnú silu a morálne vedomie. Zhovárali sme sa s Pavlom Barabášom.

Kedy sa u vás prejavila túžba cestovať a spoznávať iné kraje a kultúry? Som horský človek. K životu potrebujem hory. Hovorí sa, že "čím vyššie človek vyjde, tým ďalej dovidí". Ten, kto vstupuje do hôr, musí byť schopný zamilovať si námahu, samotu, obetavosť i skromnosť. Vybrať sa kamsi ďaleko na končiare totiž znamená zanechať všetko dolu - majetok, auto, peniaze. Nič z toho mu v horách nepomôže. Pomôže mu len to, že dokáže otvoriť svoje srdce. Vtedy, keď sa pred ich veľkosťou začne cítiť ako trpaslík, môže v sebe objavovať jednu z najvzácnejších ľudských vlastností - pokoru. Vidieť najvyššie hory sveta bola túžba, ktorá ma zaviedla do sveta. Napríklad na expedícii Amazonia vertical som cítil úžasný prílev tajomnej energie, kde sme mali síce málo jedla a podávali sme extrémne výkony, ale tie pocity boli až mystické.

Narodili ste sa v Trenčíne, viedli vás k horám a cestovaniu rodičia? Skôr to boli priatelia a ľudia, s ktorými som sa stretával ešte na základnej škole a ktorí ma nejakým spôsobom naučili vidieť to, k čomu som tak akosi prirodzene inklinoval - hory a horské prostredie. Môj otec mal ako dieťa obrnu, takže mal problémy s chôdzou po nerovnom teréne. Veľmi chcel, aby som hral basketbal za Prievidzu. Aj som ho nejaký ten rok hrával, ale zistil som, že to, čo ma napĺňa a obohacuje, a to, čo ma úžasne baví, je jednoducho niekde inde. Uvedomil som si, že to nenájdem v uzatvorenej telocvični, ale že potrebujem voľný 3D priestor, aby som sa realizoval. Mal som 14 rokov, keď môjho otca vylúčili zo strany - práve v čase, keď som mal nastúpiť na strednú školu a nikde som sa preto nemohol dostať. Až na odvolanie ma vzali na strednú školu na Orave, a to považujem za naozaj najkrajšie obdobie môjho života. Tu som stretol úžasných ľudí a videl som, že vnímajú prírodný svet okolo akosi citlivejšie. Boli to najmä starí ľudia z Hút, Borového a zo Zuberca, kde som sa rád túlal. Už ako študovaný človek pred maturitou som rád pomáhal jedným starým ľuďom a snažil sa ich poučiť čosi o politike. A starček mi v zopár rozumných vetách povedal hlbokú myšlienku odpozorovanú z prírody - že všetko dôležité sa vo svete deje pomaly. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že je to veľká pravda, že človek si nemusí všímať nejaké rýchle výroky a správy, ktoré sú jedného dňa bombou a na druhý deň zaniknú. Pre tento svet nie sú vôbec podstatné.

Čo nesmie vo vašom cestovateľskom batohu nikdy chýbať? Ako bývalý nosič nenosím najradšej nič (smiech). Obsah batohu však závisí od typu cesty, či ide o hory, džungľu alebo jaskyne. Naša filozofia je jednoduchá, čo človek nemá, to nepotrebuje. Väčšinou si začnem baliť deň pred odchodom svoj už vlastne zabalený ruksak a v lietadle rozmýšľam čo sme zabudol. Ale myslím si, že takí sú už v dnešnej uponáhľanej dobe všetci. Aký kľúč používate pri výbere cesty do novej krajiny? Máte dopredu naštudované všetky podrobnosti o miestach, kam plánujete ísť? Nuž väčšinou projekty vymyslia moji priatelia a ja sa už len zveziem. Mám rád dobrodružstvo, hory, pešie putovania, ktoré pripravia vašu myseľ na rozjímanie. Niekedy nie je dobré, keď viete vopred priveľa o krajine. Oberáte sa o pocit spoznávania, či prekvapenia. Je oveľa lepšie, keď sa vám podarí, aby divák bol spolu s vami objaviteľom neznámeho sveta a spoznával postupne aj mojich priateľov, o ktorých tie filmy väčšinou sú a bez ktorých by vôbec nevznikli.

Vaše cesty vás často dovedú aj na neprebádané miesta. Akým spôsobom sa dohovárate napríklad v prostredí prírodných ľudí? Nepoznáte ich jazyk, ale vždy sa dohodnete. Všade na svete je pri stretnutiach dôležžitý prvý dojem. Keď sa vám niekto pozrie do očí, hneď viete, či ste mu sympatický alebo nie. Človek môže poznať aj sto jazykov a nikde sa nedohovorí, a niekto nemusí vedieť ani jeden a dohodne sa všade. Dôležité je, akú auru, charizmu okolo seba šíri. Kto cestuje k iným kultúram, musí pochopiť, že existuje aj iné vnímanie sveta ako je to jeho. Kde bohatstvo je chápané úplne inak a kde chudobou sa považuje nedostatok šťastia. Musíte sa snažiť prijať miestne zvyky s úctou k hostiteľom. No poznám aj cestovateľov, ktorí na miestnych ľudí hľadia ako na menejcenných. Tí to pravdaže vycítia, zatvoria pred nimi bránu aj srdce. Svet jednoduchých, prírodných ľudí funguje úplne inak ako náš civilizovaný svet. Sú úprimní a dôverčiví. Život ich učí, že človek na svojej ceste potrebuje iného človeka. Osobitne to badať u horských národov, kde je nutnosť si pomáhať. Keď prídete do horskej dedinky a poprosíte o nocľah, prijmú vás do svojho príbytku, prichýlia, lebo keď sa oni sa vydajú na cestu, budú sa spoliehať na pohostinnosť iných. Tak funguje tento jednoduchý horský svet. Vedia sa tešiť naozaj z maličkostí. Na druhej strane, konzumná spoločnosť vytvára v ľuďoch pocit strachu o svoje majetky. A tak sa oddeľujeme od sveta prírody vysokými plotmi, alarmami a snažíme sa zarábať na čo najväčšie množstvo poistiek. Poisťujeme skrátka všetko i túru v Tatrách už začíname v poisťovni.

Nemeníte však svet prírodných ľudí, tým že ich vôbec navštívite? Našou hlavnou zásadou je nezanechať za sebou žiadne stopy. Možno len tie pozitívne v srdciach domorodého obyvateľstva a zostať čisto v úlohe pozorovateľa. Filmy sa snažím smerovať tak, aby ovplyvňovali aj etiku cestovania k rôznym kultúram. Mne samému je smutno ako my sami prichádzame o vlastnú kultúru a tradície. Pri viachlasných spevoch domorodcov na rieke Omo som si uvedomil, že my už vlastne ani nevieme spievať. Pri Asmatoch na Novej Guinei, ktorých rezbárske umenie je súčasťou ich každodenného života si zas človek uvedomí, ako nás tá domáca televízna bednička oberá o tvorivosť.

Nemáte chuť sa nasťahovať niekam do divočiny, aby ste boli viac spätý s prírodou? Myslím si, že som stále spätý s prírodou. Tu spätosť si nosíme z hôr v srdci. Práve tá Vám umožňuje prežiť spokojne v doline a tešiť sa na nové spoznávanie nielen hôr, ale i samého seba. Človek musí asi prejsť kus sveta, aby aj napriek tomu úžasnému balastu, ktorý nás obklopuje pochopil, že to najvzácnejšie nájde práve doma. Že šťastie nenájde nikde na Zemi, musí ho hľadať v sebe. Je tak blízko, že ho ani nevidíme. Aj budhisti hovoria: "Svet nie je dobrý alebo zlý, svet je taký, ako ho chceš vidieť ty."

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 14. 11. 2007, zobrazenie 3132x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4335647 (3132)