Za lovcami lebiek

„Niekoľko dní sme sa na člne vydlabanom z kmeňa stromu plavili po rieke pomedzi husté mangrovníky. Nasledovala cesta ťažko preniknuteľnou džungľou v neznesiteľnom vlhku a teple, s rojmi hmyzu nad hlavou. Pri úmornom pochode sa odrazu pred nami objavili niekoľkí nahí bojovníci a mierili na nás lukmi a šípmi,“ opisuje filmár PAVOL BARABJ dramatické chvíle svojej nedávnej cesty na ostrov Nová Guinea.

„Prebehli mi po tele zimomriavky. Stáli sme na území kmeňa, známeho ako lovci lebiek. Tu v minulosti skončili svoju púť viacerí misionári.“

Pavol Barabáš sa s niekoľkými priateľmi a miestnym sprievodcom vydal z mestečka Agats po rieke za kmeňmi do džungle južne od centrálnych hôr, ktoré dodnes žijú prírodným spôsobom života, nedotknutým okolitým svetom. Za pomoci lukov a šípov lovia zver na svoju obživu a zberajú okolité plody prírody. Sami nič nepestujú. Ako nástroje používajú kostené nože, kamenné sekery, pijú z bambusových tyčí. Niektoré z kmeňov žijúce v divokej džungli údajne dodnes neprišli do kontaktu s ľuďmi z inej kultúry. Pokusy misionárov obrodiť obyvateľov džungle v duchu importovanej viery sa skončili v časoch, keď sa praktizoval kanibalizmus, neúspešne. Táto téma - aj keď je kanibalizmus indonézskou vládou zakázaný - stále visí vo vzduchu. Asmati veria, že keď zabijú a zjedia nejakú osobu, získajú jej schopnosti.



Po pás v bažinách
Skupinka sa niekoľko dní predierala nepreniknuteľným pralesom, kde nevedie žiadna cesta a orientácia je ťažká. Cez hustý porast, klzké zamachnatené kmene, pri vysokých teplotách a vlhkosti, s množstvom hmyzu. „Keby sa tam niekomu niečo stalo, záchrana je temer nemožná, nepristane tam helikoptéra, k zranenému sa nedostane pomoc,“ spomína Pavol Barabáš na krušné dni. Miluje zimu, sneh, hory a džungľu si vraj neobľúbil ani na tejto ceste. Má pocit, že z neho vysáva energiu. Cestu im sťažovali rozsiahle bažiny. Do jednej zapadol po pás, cítil ako ho vťahuje, nemohol sa dostať von. S veľkým úsilím i šťastím sa napokon oslobodil a poranil si pritom koleno. Ako ich boh stvoril

„Samozrejme, nebezpečné sú nielen nástrahy prírody. Každý, kto sa pohybuje v tamojšej džungli, by mal vedieť, že je na cudzom území a miestni domorodci ho môžu privítať nepriateľsky. Asmati, ktorých sme navštívili ako prvých, sú bývalí lovci lebiek,“ pripomína Pavol. Uprostred pralesa naďabili na malú čistinku, kde malo niekoľko príslušníkov kmeňa príbytok na stračej nôžke, domček postavený bez klincov a lán vo výške okolo dvadsať metrov, pripomínajúci obrovské hniezdo. Všetci boli nahí ako ich boh stvoril, ženy s krátkymi ratanovými sukničkami a muž s dlhým tukaním zobákom, zakrývajúcim penis. Keď prelomili počiatočnú nedôveru, pozvali ich do svojho príbytku. Prečo si stavajú obydlia v takej výške? Aby ich uchránili pred nepriateľom? A možno aj preto, aby z nich videli vtákov a hory.
„Prostredníctvom tlmočníka sme sa dozvedeli, že muž menom Kurjare v ňom žije s dvoma ženami. Každej - Kejvo i Koujo - zomrelo päť detí. Smrť je tu každodenne prítomná. Detská úmrtnosť je taká vysoká, že v prvom roku života nedávajú deťom ani meno,“ spomína skúsený filmár na zložité podmienky, v akých žijú miestni ľudia. Mužovi zomreli dve manželky, ale mená mŕtvych sa nesmú spomínať.
Príslušníci klanu žijú vo svojom vysokom príbytku i s malými prasiatkami, ktoré majú ako malých psíkov. Jedálniček rodiny je chudobný a z nášho pohľadu výstredný, jedia hady, žaby, chrobáky, červíky. I Pavol zo všetkého ochutnal. Deti používajú ako svoje hračky malé myšky.

Kradnú mužom energiu
Hlbšie v džungli žijú aj kmene, nepriateľské k návštevám z civilizácie. Ostražito si strážia svoje územie. Nemožno k nim nečakane prísť, treba vopred vyjednať, či to dovolia. Aj odvážni miestni sprievodcovia sa na území iných kmeňov neraz trasú od strachu, ako sa zachovajú k návšteve. V minulosti kmene medzi sebou kruto bojovali.
Skupinka v sprievode dvoch domorodých dievčat, ktoré ich neznámou krajinou sprevádzali, blúdila džungľou, keď ju znezrady prepadli traja muži s lukmi a šípmi. „Snažili sme sa presvedčiť ich, že prichádzame s dobrým úmyslom. Ale vyzerali nevraživo a neoblomne. Stačilo zlyhanie zmyslov, neuvážené gesto a situácia sa mohla pre nás skončiť tragicky,“ spomína Pavol Barabáš. „Vyjednávanie s Kombaimi trvalo dlho do noci. Až potom sa prelomila bariéra nedôvery a vyfajčili sme spolu symbolickú fajku mieru.“ Postupne zisťovali, že bojovne naladení členovia kmeňa sú príjemní, pohostinní ľudia. Hoci... stále mali na pamäti, že ich hostitelia majú deväť druhov šípov, a jeden z nich je na ľudí. Taký pevný, aby účinne zasiahol ľudského nepriateľa. A strieľať vedia presne, inak by sa v džungli nenajedli. „Zvláštne je, že na slovo šíp majú vo svojom jazyku niekoľko výrazov, na pocity - lásku, nehu, túžbu - len jediný. Aj Kombaiovia chodia nahí. Muži nosia okolo pohlavia zelený lupeň, ženy okolo pása obruč z ratanu.



Pavol Barabáš prijal pozvanie, aby spal s domácimi v chyžke na stračej nôžke. Každá, hocijako jednoduchá, má ohnisko pre hostí. Prekvapilo ho, že muži spia oddelene od žien. Veria, že ženy kradnú mužom energiu.

Krysie pochúťky
Aj keď v jednom príbytku spali s ľuďmi aj prasiatka, pripadali mu čisté. Ľudia si z prírody berú len toľko, čo potrebujú a preto nehromadia okolo seba nijaký odpad. Z kostí zvierat, ktoré ulovia, vyrábajú nože, šperky, ihly. Dievčatá mali na hlavách čelenky z potkaních chvostíkov. Tamojší ľudia netúžia nič vlastniť a tým pádom si nemajú ani čo závidieť. Status sa odvíja od toho, koľko žien má muž.
A hoci v kmeni existuje istá hierarchia, všetci sa zúčastňujú aktivít, ktorými si zadovažujú príbytky a potravu. Častým jedlom je ságo, ktoré pripravujú z dužiny ságovej palmy. Rozdrví sa na drť, z ktorej sa spraví akési cesto a upečie v banánových listoch. Bez cukru a soli, ktoré nepoznajú, chutí podľa Pavla dosť fádne. Obľúbenou pochúťkou ľudí džungle sú aj pečené larvy. Do paliem, ktoré stínajú dodnes kamennými sekerami, vložia chrobáky. Tie v nich nakladú vajíčka a po dvoch mesiacoch sa rozmnožia larvy. Lahôdkou pre domácich sú i krysy. Pavol ochutná i extrémne pochúťky, nechce hostiteľov uraziť.

Pochová ich zlato?
„Hoci je na Novej Guinei množstvo kostolov všemožných cirkví - stáva sa , že duchovní prilietajú do dediniek helikoptérou a púšťajú video - sú kmene, kde ani po rokoch snaženia nezískali žiadnych kresťanov. Väčším nebezpečenstvom pre domorodcov je zrejme obrovské nerastné bohatstvo, skrývajúce sa na územiach, ktoré obývajú. Na ostrove je najväčšia zlatá baňa na svete, ktorá produkuje milión dolárov denne. Miestnym domorodcom ponúkajú peniaze, aby sa odsťahovali. Mnohí to odmietajú, nechcú opustiť územie, na ktorom vyrástli oni i generácie pred nimi. Na území kmeňov sa nachádzajú aj vzácne stromy a za ich drevo firmy platia. Bane, cesty, záujem ťažiť vzácne dreviny môžu zničiť územie, ktoré kmene zachovali dodnes v neporušenej podobe a patrí k posledným nezničeným miestam zeme. „My sme na ňom nechali len stopy, ktoré zmyje dážď a zaveje vietor,“ hovorí Pavol Barabáš.

Čo treba vedieť:
Západná časť ostrova Nová Guinea Irian Jaya je súčasťou Indonézie.
Východnú časť tvorí samostatný štát Papua Nová Guinea.
Príslušníci početných kmeňov sa nazývajú spoločným menom Papuánci.
Územie sa nachádza pod rovníkom, hrozí tu malária, horúčka dengue a iné choroby.
Hory v centrálnej časti dosahujú päťtisíc metrov.


Zvyky a zvláštnosti:
Jazykovedci tu zdokumentovali okolo 250 jazykov, polovicou z nich hovorí menej ako tisíc osôb. Na niektorých miestach sa aj v kmeňoch, ktoré sú od seba vzdialené menej než na deň cesty, hovorí odlišnou rečou.
Príslušníci kmeňov žijúcich v džungli vyznávajú animistické náboženstvo, veria rôznym mágiám a čarom.

MIROSLAVA STASZOVÁ, týždenník Slovenka

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku29. 7. 2005, 00:46