Žiť svoj sen - rozhovor pre časopis Slovenka - K2 Studio
slovensky english

Žiť svoj sen - rozhovor pre časopis Slovenka

Je na svete festival horských filmov, kde by ste neuspeli? Čím si viete tak podmaniť divákov?
Mňa to naozaj prekvapilo, keď si vezmete koľko vzniká ročne projektov a dokumentov na svete. V mojich filmoch hrá hlavnú postavu príroda a moji priatelia, u ktorých diváci vycítia, že ju majú úprimne radi. Ja sa len snažím tie pozitívne vnemy pretransformovať do filmu. Niekedy mám pocit, že to ani nerobím ja, hlavne vtedy, keď sa na tie dokumenty pozriem s odstupom času. Dôležité je, že dokážu ľudí osloviť. Možno v nich nájdu sny, ktoré snívali, keď sme boli mladí a čítali dobrodružné knihy o objavovaní tajomných zákutí našej planéty. Je pre mňa až neskutočné, že teraz sú hlavnými postavami dobrodružstiev moji priatelia. To by ma nikdy nenapadlo.

Hovoríte, že možno to nerobíte ani vy. Ako tomu rozumieť?
Svet je taký dokonalý, všetko do seba tak presne zapadá, od pšeničného zrnka až po oblaky plávajúce na oblohe ochraňujúce nás pred vesmírom, až sa človeku nechce veriť, že naše poslanie na svete je len náhodilým javom. Verím, že niečo vyššie nad nami nám pomáha myšlienku, cieľ, zámer dotiahnuť do konca. Tá vesmírna sila je v každom z nás, vedie naše kroky k cieľu. Ten však musíte najprv mať! Veriť mu! Ak o niečo úprimne usilujete, dosiahnete aj to, o čom ste netušili, že by sa vám mohlo niekedy podariť.

Dnes sme svedkami mnohých konfliktov a nedorozumení vo svete. Nevedia sa dohodnúť politici, ale neraz ani bežní ľudia. Vy na svojich cestách často prichádzate na vzdialené, odľahlé miesta, kde neovládate jazyk miestnych, a predsa sa vždy s ľuďmi dorozumiete. V čom je to umenie prelomiť nedôveru, bariéry a nájsť porozumenie?
Pri stretnutiach všade na svete je dôležitý prvý dojem. Keď sa vám niekto pozrie do očí, hneď viete, či ste mu sympatický, alebo nie. Človek môže poznať aj sto jazykov a nikde sa nedohovorí, a niekto nemusí vedieť ani jeden a dohodne sa všade. Dôležité je, akú auru, charizmu okolo seba šíri. Kto cestuje k iným kultúram, musí pochopiť, že existuje aj iné vnímanie sveta ako je to jeho. Kde bohatstvo je chápané úplne inak. Kde sa za chudobu považuje nedostatok šťastia. Musíte sa snažiť prijať miestne zvyky s úctou k hostiteľom. No poznám aj cestovateľov, ktorí na miestnych ľudí hľadia ako na menejcenných. Tí to pravdaže vycítia, zatvoria pred nimi bránu aj srdce. Svet jednoduchých, prírodných ľudí funguje úplne inak ako náš civilizovaný svet. Sú úprimní a dôverčiví. Život ich učí, že človek na svojej ceste potrebuje iného človeka. Osobitne to badať u horských národov, kde je nutnosť si pomáhať. Keď prídete do horskej dedinky a poprosíte o nocľah, prijmú vás do svojho príbytku, uhostia, lebo keď sa oni sa vydajú na cestu, budú sa spoliehať na pohostinnosť iných. Tak funguje tento jednoduchý horských svet. Vedia sa tešiť naozaj z maličkostí. Na druhej strane, konzumná spoločnosť vytvára v ľuďoch pocit strachu o svoje majetky. A tak sa oddeľujeme od sveta prírody vysokými plotmi, alarmami a snažíme sa zarábať na čo najväčšie množstvo poistiek. Poisťujeme skratka všetko i túru v Tatrách už začíname v poisťovni.

Keď odchádzate do nejakej krajiny, máte všetko dôkladne naštudované, alebo sa necháte viesť momentálnou chvíľou a prispôsobujete sa tomu, čo prežívate?
Nuž v poväčšine ten projekt vymyslia mojí priatelia a ja sa už len zveziem. Mám rád dobrodružstvo, hory, pešie putovania, ktoré pripravia vašu myseľ na rozjímanie. Niekedy nie je dobré, keď viete vopred priveľa o krajine. Oberáte sa o pocit spoznávania, či prekvapenia. Je oveľa lepšie, keď sa vám podarí, aby divák bol spolu s vami objaviteľom neznámeho sveta a spoznával postupne aj mojich priateľov, o ktorých tie filmy väčšinou sú a bez ktorých by vôbec nevznikli.

Tibet, Nová Guinea, Etiópia, Venezuela, Antarktída, to sú len niektoré z miest, ktoré ste navštívili a nakrútili tam dokumentárny film. Je na Zemi miesto, ktoré vás hlbšie oslovilo ako iné? Kde ste pocítili súzvuk, harmóniu, spriaznenosť mysle s ľuďmi a prostredím?
Tým, že som vyrastal v horách, myslím si, že im aj trošku rozumiem. Preto mám rád horské krajiny a veľa mojich filmov je práve z tohto prostredia. Páči sa mi filozofia tibetského budhizmu, veľmi rád mám himalájsku krajinu Mustang. Aj nedávno som sa vrátil z Bhutánu. Ľudia sú tu veselí a srdeční, veria, že živá bytosť nemôže ublížiť inej ľudskej bytosti, majú úctu k ľuďom na celej zemi, k zvieratám i rastlinám. Návšteva tohto budhistického kráľovstva bola ako cesta do rozprávky. Ako povedal kráľ Bhutánu, ide im o šťastie ľudí, a nie o zvyšovanie hrubého domáceho produktu. Po zavedení televízie v krajine pred niekoľkými rokmi však zistili, že v školách medzi deťmi sa objavila agresivita, čo predtým nepoznali. Negatívne vplyvy do týchto krajín prináša naša, takzvaná vyspelejšia civilizácia. Najhorší je vždy stret kultúr. Nové technológie zaplavujú svet. Predbehli obsah. Západná kultúra, najmä americká, dobýja svet vďaka svojej agresivite a reklame. Dostáva sa aj k mladým ľuďom, ktorí majú bohatú svoju vlastnú kultúru, ale každá nová vec je vždy pre mládež príťažlivá, čo je prirodzené. Ale zrazu sa ukáže, že je toto nerovný boj. Mladý človek v záplave výrobkov inej kultúry nemusí správne rozlíšiť, čo je v tej jeho vlastnej hodnotné a jedinečné. A bez toho, aby spoznal svet, to nezistí.

Často sa pohybujete v prostrediach, kde ľudia žijú jednoducho, sú skromní. Ako sa po návrate vysporiadate s tým, že u nás uctievame chrámy konzumu a aj najväčšie duchovné sviatky sa v mnohých rodinách zmenili na oslavu vecí?
Keď sa vrátim domov, vždy som nervózny, koľko naša civilizácia vyprodukuje odpadu. Každý týždeň máme plný kontajner smetí. A bohužiaľ bude ich každým rokom viac. Ten odpad je svedectvom, že s naším hospodárením niečo nie je v poriadku. V kráľovstve Mustang alebo v Bhutáne nevedia, čo je odpad, lebo všetko zužitkujú. Podobne žili aj naši prarodičia, všetko sa využívalo. Napriek všetkému, čím viac cestujem po svete a poznávam iné kultúry, o to viac si vážim Slovensko. Mám rád krajinu, ľudí, ktorí tu žijú, teším sa z vecí, ktoré sú na svete vzácnosťou. Napríklad z čistej pitnej vody, také šťastie nemá veľa ľudí na svete. Keď budú mať ľudia možnosť poznávať svet, pochopia, aké klenoty máme doma a budú ochraňovať svoju kultúru. A myslím si, že sa začnú vracať - tak ako je to v Coelhovom Alchymistovi - k príbehom. Budú chcieť znova poznať, ako dorábajú víno miestni vinári, ako sa pečie chlieb. Vážiť si produkty, o ktoré majú svoje príbehy a nie pod reklamným názvom Akcia, či zníženie cien nakupovať mŕtvy tovar.

Chodíte na expedície, ktoré si vyžadujú obrovský fyzický výkon. Na svojich cestách ste sa neraz ocitli na hrane. V extrémne ťažkých podmienkach v džungli, v ľadovom objatí Antarktídy, v tajomných jaskyniach. Rozoznáte ten bod zlomu, hraničné riziko, za ktoré už ďalej nemožno ísť?
Štatistiky ukazujú, že viac úrazov sa stane v domácom prostredí a na pracovisku. Pri cestovaní si totiž pestujete schopnosť intuície, šiesty zmysel, ktorý vás varuje pred nebezpečenstvom. Dobré je uvažovať o možných rizikách pred expedíciou, ale keby sme ich priveľmi rozoberali, možno by sme sa na cestu ani nevydali. Vlani som šiel s Petrom Valušiakom do Antarktídy. Keď som vystupoval z lietadla, mal som od nervozity stiahnutý žalúdok. Cítil som sa, ako keď Armstrong vystupoval na Mesiac. A môj kamarát, ten vyskočil a tešil sa, že je konečne v Antarktíde. Nevedel som si predstaviť, ako v tej krutej zime prejdem s osemdesiat kilogramými saňami tridsať kilometrov denne a večer postaviť stan, variť a ráno pokračovať ďalej. Po pár dňoch sme sa dostali do tempa a zistil som, že nič čistejšie ako Antarktída asi neexistuje. Tá čistota sa vám prenesie do hlavy, do vášho vnímania sveta. Na najdrsnejšom mieste sveta strácate z mysle ten civilizačný humus a začínate sa cítiť príjemne až bezpečne. To bolo najprekvapujúcejšie poznanie. Nemožno hovoriť o vašej púti po svete a nezmieniť sa o Vysokých Tatrách, ktorým sa filmársky venujete čoraz viac. Chcete im týmto vzdať hold? Vrátiť niečo z toho, čo vám dali? Tatry sú a zostanú pre mňa mystériom - hlbokým tajomstvom. Chrámom pre ľudí milujúcich prírodu. Veď aj ten najväčší kostol zanikne na úpätí tatranských štítov. Jeden dedko z Borového mi povedal: „Čo je v prírode dôležité, sa deje pomaly.“ My už tak prírodu navnímame. Civilizácia nás oberá o každodenný kontakt s ňou, a preto jej prestávame rozumieť. Zabúdame na jej zákonitosti a porušujeme ich. Potom sa divíme, keď príroda zasiahne do nášho života. Vnímame povodeň, ale nevnímame sucho, ktoré samy zapríčiňujeme odvodňovaním krajiny. Musíme ochrániť Tatry hlavne pred sebou, pred rýchlymi a nezvratnými rozhodnutiami. Zaujímavé je, že ani jeden záber z filmu Tatry mystérium, ktorý som nakrútil pred víchricou sa po nej nezmenil.

Počula som, že kdekoľvek na svete ste, na Vianoce túžite byť doma s rodinou a urobíte preto všetko. Doteraz sa vám to vraj vždy podarilo. Ale niekedy aj za dramatických okolností...
Keď sme pracovali na projekte Seven Summits - Sedem vrcholov, boli sme ešte večer pred Štedrým dňom v džungli pod Kilimandžárom, kde sme ešte chceli nakrútiť veľké africké zvery. Zdržali sme sa pri nakrúcaní slonov až do tmy a pri divokej jazde sa nám v zlom teréne pokazila na džípe prevodovka. Bolo jasné, že nám nikto nepomôže. Môj partner Peter Hámor, za ktorým sa zmrákajúcou džungľou predierali žirafy sa ma sklesnuto spýtal: Je ti jasné, že sa už nemáme ako dostať na letisko? Nato som mu neochvejnou istotou povedal: Ja zajtra na Vianoce budem doma! Zhodou niekoľkých neuveriteľných šťastných náhod sme sa nakoniec dostali na letisko a odleteli. Vo Frankfurte zúrila snehová víchrica, letiská neprijímali. Bolo ťažké dostať sa do Prahy, ale napokon sa to podarilo. A odtiaľ je to do Bratislavy už na skok. O piatej večer som stál pri vianočnom stromčeku. Ako je to možné? Človeku s jasným cieľom aj okolnosti pomôžu. Vianoce sú sviatky, keď musím byť jednoducho doma a nad iným som ani neuvažoval. . Sú to tradície, ktoré Vám umožňujú plniť priania druhých. V ich zázemí sme sa naučili snívať vlastné sny. Ujasniť si svoje vízie, dať im podobu cieľa. Ak ho človek má, ide za ním a okolnosti, ľudia, priatelia mu pomôžu. Tak ako to bolo aj v prípade môjho priateľa nevidomého Štefana Kopčíka, o ktorom som pred rokmi nakrútil film Za hranicami tmy. Túžil vystúpiť na Gerlachovský štít. A našli sa ľudia, ktorí mu na vrchol pomohli. Keď sa budete snažiť splniť túžby a sny ľuďom okolo nás, tak sa určite nájdu ľudia, ktorý vám pomôžu splniť aj váš sen.


Miroslava Staszová, Slovenka

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 21. 12. 2006, zobrazenie 2817x, dnes 5x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4279993 (2817)