Mesačný tieň - Naľahko cez krehké mosty

BUDE MESAČNÝ TIEŇ NAJDLHŠOU JASKYŇOU SLOVENSKA?

Igor Pap (2009-06-08 15:41:16) Po desiatich dňoch rehabilitácie opäť stojím na prahu ďaľšieho neopakovateľného zážitku v tejto monštruoznej jaskyni. Obrovské napätie a sentimentálne nálady ostro kontrastujú s bielou horskou krajinou, pokrytou čerstvým snehom.Je 4. jún, von panuje ešte zimná atmosféra.Čierne mraky od západu neveštia nič dobrého. Tentokrát sme len dvaja. Jaro Stankovič, známy svojimi dlhými sólami v tejto diere a moja maličkosť. Budem mu stačiť, nemáme priveľkú záťaž, smelé ciele, príme nás vôbec hora a jej démoni? Čo keď sa niečo stane, kto nás nájde a kto pomôže? S otupeným výrazom v tvári hádžem do šachty zodreté lano. Chystáme sa ukoristiť časť posledného pokladu Tatier.

V jaskyni je mokro, no o chvíľu aj veľmi horúco. Náš cieľ je tak ďaleko, že zostup k nemu bude trvať ešte ďaľšie dva dni. Nemá význam popisovať tento očistec, v ktorom si človek postupne usporiada hodnoty svojho života.
Keď konečne zastaneme na konci cesty, čaká nás úžina s vklineným blokom v dóme Strong menou sme starší o dvadsaťosem hodín. Tu sme zabrzdili nedávny prieskum s plzeňákmi pred necelými dvoma týždňami,v mieste tutového postupu, a už bohužiaľ bez potrebného hardvéru. O chvíľu je o jeden šuter na svete menej.Ďaľší postum zatarasuje ešte meter monolityckej špáry širokej tak na rameno. Hore nad ňou vidno trubicu, v predu počuť ozvenu padajúcej vody. Silnú ozvenu! Úžina stúpa, treba strieľať nad hlavou. Atmosféra hustne, keď dochádz naša jediná batéria. Na rad prichádza 65 kilový Jaro v dobre namastenom atómbordeli. Podarilo sa! Jaro ako had sa prekĺzne úzkou dierou. poslednú šťavu v batérii míňa na hlboký odpal z hora. Ohlušujúca detonácia odvalí sto kilový kus kameňa, ktorý pristáva asi meter od mojej zvedavej hlavy. Cesta je voľná. Úzka trubicová chodba nás o chvíľu privedie do okna gigantickej šachty. Je to zatiaľ najväčšia šachta v MT. Oproti nám v strede steny sa škerí veľké okno s hlineným splazom, jesný smer ďaľšieho postupu. Železá máme, laná tiež, no elektriku nie. Stop! Jaro ešte na rýchlo zlanuje na dno šachty, kde sa nechtiec okúpe v akomsi jazere. Jeho laserový zameriavač lejca nanachádz oporný bod v čierňave nad našími hlavami. Otáčame sa unavený, no spokojný. Treba sa ešte v zdraví vrátiť do nášho noveho bivaku. Na mieste zanechávame strapec matrošu, po dve kladivá a laná. Cestou späť ako naschvaľ objavujeme a zemeriavame sto nových mestov. Končiac náš úspešný deň už na začiatku Žufanov /od vchodu na opačnom konci/ asi dve hodiny od bivaku si zrazu spomínam, ako som tu sóloval pred rokom v akomsi eróznom komíne a nedotiahol som to do jeho konca.Ideme do toho? Jaro súhlasí, je v pohode, ide sa na vec. Komín, v ktorom som skončil vo dvojici zrazu vyzerá ako choďák. Chvíľu snoríme a obidvaja cítime ešte opäť svoju príležitosť. Bingo! Táto hora odrazu vydáva ďaľšie svoje tajomstvo. Nenápadné okienko v zasutenom výklenku nás privádza do úplne nového poschodia, zatiaľ najvyššieho nad aktívnym tokom. Sme asi 30 metrov nad úrovňou nedávno objavenej Dunitej chodby.Úzka chodba po 150tich metroch končí v priepasti s nádhernou sintrovou výzdobou. Bohužieľ chýbajú laná.Jej tajomstvo a významnú odbočku v strede nášho poschodia si nechávame na zajtra.Kotúľame sa do bivaku a sumarizujeme deň. 230 zameraných horizontálnych polygónov /šachty sme nemerali/, asi 450 metrov objavov.


Ráno nasledujúceho dňa je navlas podobné ako predtým. Budíček o piatej, sušenie, varenie, strečing, sedatíva... Výstup do Žufanov zvládame v extrémnom tempe. Po ceste so sebou berieme zavesené pomocné laná zo stálych fixov. Na návrate ich budeme musieť znovu zavesiť. Meriame objavené priestory zo včerajška. Lejca funguje na 100 %. Niečo poobede stojíme na okraji záhadnej priepasti. Celá je pokrytá sintrami akoby cukrovou polevou. V stene oproti sa černejú tri otvory plné kvaplov. K najvyššiemu z nich vedie bizardný skalný most. Na dne priepasti tušíme mohutnú chodbu. 30 metrov lana čo máme zo sebou po dvoch pokusoch o zlanenie stačí na to, aby sme dosiahli jej dno. Onedlho prichádza vytriezvenie v podobe nájdeného meračského bodu. Sme v objevoch z minulého roku, náš dóm sa volá Nebeská brána. Akurát sme došli inou cestou. Nechceme strácať drahocený čas a rýchlo šplháme späť do našich horných objavov. Náš cieľ je výrazdá odbočka v pravo asi v polovici noveho meandra. Ďaľšie skutočnosti predstihnú naše očakávania. Odbočka sa postupne vetví do niekoľkých úravní, prešpikovanými rôznymi šachtami. Mapa, ktorú kreslíme vyzerá ako rozsipané mikádo. Navezujeme sa na naše posledné lano a postupujeme už vpred len ako lezecké družstvo. Miestami sa pohybujeme v štvrtom stupni obtiažnosti, vyberáme si chodby len s azimutom 90 stupňov /smer Javorova dolina/. Zastavuje nás až blatistá kĺzačka do ďaľšej mohutnej horizontálnej úrovne. Nevládzeme a nemáme lano. Objavy už aj tak emocionálne nevnímame. O 19.00 sme opäť v našom bivaku. Zajtra nás čaká výstup jaskyňou, kde si siahnem na dno svojich síl. Totálne vyčerpaný vyliezame do skutočného sveta plného vôní, farieb a tepla. Cestou dolu od jaskyne sa zastavujeme pri každej forme prebúdzajúcej sa jari, ktorá pomaly prichádza aj na Javorínsku Širokú. Konečne!
Sumár akcie: zameraných 400 metrov, objavených 600 metrov.
P.S. Jaskyňa Mesačný tieň svojou dĺžkou prekonala jaskyňu mŕtvych netopierov. Česť a sláva jej objaviteľom!

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku6. 9. 2009, 17:50