No ale na tých fyzicky dosiahnutých "prehĺbených" -8 m to znamenalo zas viac než pol kiláka objavov! :-) Ako k tomu došlo: samozrejme, postup a zastavenie sa nad voľným stupňom na predchádzajúcej akcii v MesTieni nedali zainteresovaným príliš buvať... Ďalšia ekšn bola teda naplánovaná už o dva týždne, na 20.-22. júl, pričom do šialene vzdialených útrob za II. bivakom sa tentoraz vybrala päťka: B. Šmída (UK), M. Megela a T. Megela (SJP) a P. Imrich a M. Hudec (Šariš).
Vo štvrtok sme hneď ráno vyrazili na cestu (len pre predstavu: jeden z BA vstával o 2.40... a potom 6 hodín jazdy autom do Tatier...). Vyšliapali sme z Bielovodskej ku vchodu a cca niečo po dvanástej na obed zaliezli na tri dni do vnútra rozderavenej Širokej.
Obvyklý transport "matrošu" (ako karbid, jedielko, bomby plynovie, a tak) zabral tentoraz do hĺbky -410 m nejakých 7 hodín. Tam sme zaľahli. Niektorí privilegovanejší, čo tu už raz boli a bivak budovali, v "komforte" vyššieho stanu, iní, novici, v neútulnom skalnom záreze, rovno pri sifóne. Ale taký je život, že... :-)
V piatok sme sa podelili na dve partie: Peťo s Maťom sa vybrali zmapovať objavy z predchádzajúcej akcie, čo sú docela veľké chodby a hlavne poriadne, ale poriadne ROBUSTNÉ dómy. Všetko sa podarilo a chalani prepojili polygóny na už zmapované, takže už zasky vieme, kde sme. (Teda, hlavne vieme, že je to ale poriadne, poriadne ďaleko od vstupu...)
Braňo, Michal a Tomáš nabili nad "posledným stupňom" spit, a - pome-ho do šácht!! Braňa inštinkt z predchádzajúca vôbec nemýlil - vtedy bolo naozaj počuť riečisko, ibaže z väčšej výšky, keďže bolo aj viac zrážok... Tentoraz bolo počuť šum vody spomedzi závalu, vo veľkej kaňonovo-rozbitej chodbe, z dna spod blokov, tlmene. Ale predsa. Len ako sa k tomu dostať?
Kým teda Braňo s Michalom začali šparchať v blokovisku, Tomáša sme nahovorili, aby prekyvadloval v studni, asi 15-ke, do oprotia, kde sa črtala oválna čierna diera. Tomáš to v pohode zvládol, a kým sme my dvaja predrvili v dne akúsi dieru, on zatiaľ poobjavoval tak zo 200, ak nie viac, m priestorov. Jednu väčšiu sieň (SIEŇ ŠAOLÍNOV), a z nej na všetky strany vybiehajúce fosílne freaťáky, ale aj celkom mohutný kaňon. Nám sa zatiaľ v dne, v blokoch vytvorila akoby "mravcolevova jama". Len - ktože bude ten mravec? Ten mravcolev bol zával a hrozilo, že mravca nadobro môže aj zhltnúť (lepšie speleopovedané - rozdrviť na kašu...)
Braňo sa so zatajeným dychom pretiahol ako prvý, mysliac pri tom na všeličo zlé, spomienkové, deti, modlitebné a tak podobne... dvadsiatka šachta... a už sme boli na revúcej rieke. Zas!
Teda, presne povedané, za zatiaľ posledným sifónom, kde sa už-už schyľovalo k potápaniu... Prieskum, ako zvyčajne sólo v týchto chvíľkach... asi 150 metrová chodba, kompakt, čerinky vo svetlosivom vápenci... Nádhera! Potom sieň. Voda preráža na 20 metroch akýsi dolomitový pruh (treba sa dokonca predierať v kaňoníku nad vodou) a - ďalšie nádherné sifónovité jazero (2 x 6 m). Bude sa volať MEDÚZKA. Suunto ukazuje pri hladine -441 m, ale je vidieť, v trochu zakalenej zelenkavej vode, šikmo dolu aspoň ďalších -6 m rel.
Braňo cestou späť našiel asi 30 m pred týmto sifónom malú chodbičku do boku. Je to skoro plazivka. Vliezol do nej už pred postupom k sifónu. Zdalo sa mu, že za zákrutou nepokračuje... Naraz si však všimol, že je tam fúra pizolitov, a - čo to!? Poriadny prievan!!! Kdesi ho nasávalo. Na konci trebalo "odpuknúť" dva bloky... a možno celkom ľahko postúpime za sifón. No uvidí sa, že jo...
Do nových priestorov sa spustil aj Tomáš, s rezervným karbidom. Michal, "istiaci" zával pri nástupe do šácht, sa vrátil do bivaku, a potom dokonca pre podoveral Noro - až ku spodku šachty Slnečný dážď! Taká tu je strašná zima...
A je to veru aj poriadne ďaleko! Cesta späť k II. bivaku nám trvala takmer 1,5 hodiny! (Pred tým sme našli ešte peknú oválnu chodbu, so zaneseným znížením. Je vidieť ďalej a ohromná ozvena. Komu by sa však chcelo kopať len s kameňom ako rydlom? Nič lepšie tu teraz nemáme.)
Michal sa vrátil do bivaku až po polnoci. Boli sme dohodnutí, že vstaneme o piatej, aby sme do večera vyšli z diery, dolu z kopca, a ešte aj domov. Pretože okrem Braňa nikto(!) nemá hodinky, dohodli sme sa, že my z vyššieho stanu začneme o piatej hulákať, na tých z nižšieho, ktorý je asi o 30 m ďalej, avšak za kulisou. Michal o pol tretej šiel k sifónu urobiť potrebu, nevediac o dohode si začal preťahovať cvikmi boľavý chrbát a vydávať pritom zvuky, čo si dvojka z nižšieho stanu vysvetlila, ako budíček... Bolo to "milé"! Chalani sa pobalili, najedli, a ako šli vystrojení okolo nášho stanu vidia, že my ešte chrápeme... No čo už...
A tak sme v sobotu postupne vyliezli z diery von, jednotlivcom to trvalo od 8 do 5 hod. 5 min (vrátane pfrestávky v I. bivaku, čo je rekord výstupu z II. bivku, ale, keďže sme boli tak pekne rozcvičení, tak to sa po jaskyni "utekalo"... :-)
Najbližšie to teda bude tiež asi zaujímavé.
Okrem tých cca 500 m a viac New priestorov tentoraz ešte ďalší rezult: jeden vykĺbený palec (pri zmáhaní závalu) a jedna na zadku na franforce potrhaná žltá nepremokavka istého prílišného zanietenca, asi za 3 tácy...
Ďalšia akcia bude vyžadovať pevné charaktery.
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)