Pre mňa bolo nosenie v Tatrách remeslo, ktoré ma formovalo v mojom študentskom veku. Každé prázdniny som sa nevedel dočkať, kedy si naložím krosnu na chrbát a stanem sa súčasťou Veľkej Studenej doliny. Možno som vtedy ešte nechápal, prečo ma tá práca tak priťahuje, podstatné bolo, že ma uspokojovala. Keď som sa začal venovať dokumentárnemu filmu, stále som rozmýšľal ako uchopiť nosičskú tému.
Je jún 1980. Už tretiu letnú sezónu pracujem ako nosič na Zbojníckej chate. Toto obdobie mám veľmi rád, lebo je v doline pokoj, dá sa ešte lyžovať v niektorom zo žľabov a už aj liezť na vyhriatej žule. Ako prvák na vysokej škole si hovorím, že niet lepšieho prostredia na učenie sa na skúšky, ktoré ma čakajú v druhom semestri. viac
Vnímajúc náš svet sa mi zdá, že vlády sa ho snažia mať pod stále väčšou kontrolou. No je zrejmé, že sa kontrole vymyká a že im uniká. Pokrok vedy a technológie, ktorý by mal do nášho života vnášať istotu, má úplne opačný účinok. Globálne otepľovanie je len jedna z neistôt, ktoré nám rozpínavý a agresívny takzvaný pokrok prináša. viac
Wieslaw Stanislawski - Stanislawského cesta. S týmto slovným spojením sa stretol snáď každý horolezec, ktorý liezol v Tatrách. Jeho stopy nájdeme v každej významnej tatranskej stene. S menom Stanislawski sme sa stretávali pomerne často aj pri tvorbe šesťdielneho seriálu Príbehy tatranských štítov... viac
Po nakrúcaní na Širokej veži som navštívil chatára na Zbojníckej chate. Oheň z petrolejovej lampy presvetľoval poháre s červeným vínom a prebúdzal dávne spomienky od spoločných vynášok večernou dolinou až po jarné lyžovačky na Svišťáku. O polnoci sa na rad dostali vážne témy. Od kalamity a vízie nových Tatier sme prešli až k zmenám v spoločnosti. Po jej kritike si chatár vzdychne: „Veď už ani tie hovná nie sú, ako bývali." viac
Na Zbojnícku chatu som prišiel nosiť koncom júna 1977. Mal som 17 rokov. V roku 1979 som prišiel na chatu už v polovici júna. Sezóna vo Veľkej Studenej doline sa pomaly rozbiehala. Prichádzali ďalší zo stabilnej partie nosičov: Stano, Bruno, Marcel, Marián, Laco. viac
Na konci jari sa stretávajú gorali v Roháčoch na vrchu Lúčna. S hrdosťou sem prichádzajú po trojhodinovej túre v krojoch. Nesú husle, basu, čerstvý syr, žinčicu, voňavý chlieb i slivovicu. Ich spev sa nesie ponad Tatry. Cez hranicu prebehujú poľskí gorali, aby sa pridali. viac
Bhután je jediná krajina na svete, kde nie je povolený predaj a fajčenie cigariet. Kráľ zakázal používať i u nás všadeprítomné igelitové tašky, keďže znečisťujú okolie. A aby ľudia boli šťastnejší, na uliciach nemôže byť takmer žiadna reklama. To pre svoju falošnosť, ktorá pôsobí na ľudskú myseľ ako jed, čím sa nezhoduje so zásadami Budhovho učenia. Totiž rafinované spájanie reklamného posolstva so psychologickými potrebami ľudí sa stáva príčinou ich utrpenia, lebo nenapĺňa ich túžby, ktoré vyvoláva. viac
Môj otec Jaro má vzadu na krku dve jazvy. Keď som sa ho ako malý chlapec raz opýtal, čo sa mu stalo, rozpovedal mi krátky príbeh: "V roku 1953 som bol vyslaný na východné Slovensko do Sniny na pomoc pri výstavbe fabriky Vihorlat. viac
30. apríl 2009
V nekonečnom vesmírnom priestore je naša Zem so svojimi unikátnymi systémami umožňujúcimi život, ovládaná nepochopiteľnými energiami, ktoré sú pre nás životodarné, oživujúce a obohacujúce. Jej krásy sú pre mnohých prameňom sily na celý život, refrénom hudby prírody, ktorá vlieva vieru v niečo nádherné a potešujúce. Pri schopnosti jej načúvať si každý človek uvedomí, že platíme príliš vysokú cenu za to, čomu dnes hovoríme pokrok. viac
18. február 2008
Horám dávajú život ľudia. Ich príbehy sa zapisujú do každej doliny, sedla, či kopca. Treba sa naučiť čítať z tejto živej knihy hôr, vedieť spájať súvislosti, pamätať si odkazy.... Rudo Žuffa z HZS Roháče ma zavolal na spomienkový prechod z Chocholowskej doliny cez Lúčnu na Zverovku. Je sobota 16.2. Na hrebeni je víchrica a teplota klesla na -22 stupňov. Akcie sa zúčastňujú polskí aj slovenskí záchranári v tradičnom oblečení /goraltex/, aké nosili horali v príbehu z konca 2. svetovej vojny, ktorý mi porozprával večer na horskej službe Rudo viac
11. február 2007
Keď sme po niekoľko týždňovom pochode neporušenou džungľou schádzali z najvyššieho bodu Novej Guiney, ostali sme ako obarení. Pred nami sa objavili zábery akoby z Marsu. Gigantická povrchová baňa na zlato a meď , ktorá zaberala mnoho kilometrov. Údajne je najväčšia na našej planéte. Obrovské lanovky, železnice a najmodernejšie mamutie rýpadla, ktoré menia vzácny ekosystém horského pralesa na sivú púšť. viac
8. september 2006
Skúste si predstaviť, že by naša Zem mala priemer iba niekoľko metrov a vznášala by sa niekde nad rozkvitnutou lúkou. Ľudia, ktorí by ju objavili, by ju prehlásili za najväčší zázrak. Obchádzali by ju s úctou dookola a divili by sa veľkým vodným plocham, malinkým jazierkam i riekam, ktoré do nich tečú z bielych hôr. Tiež by boli udivení z tenkej vrstvy plynu a vode zavesenej v ňom, ktorá ako tajomný závoj sem tam poodhalí krásy Zeme. Obdivovali by všetky tvory pohybujúce sa na súši i vo vode v dokonalej harmónii. Ľudia by zem prehlásili za posvätnú... viac
15. august 2006
Našej matke Zem akoby sme nevedeli, ale ani nechceli porozumieť. Stávame sa jej vládcami. Práve to ma prekvapuje, že arogancia Homo sapiens k našej planéte, ktorú zdielame spolu aj s inými živočíchmi, je neuveriteľná. Pozorujúc našu Zem z odstupu, pripadá mi náš živočíšny druh ako nekontrolovateľný vírus, čo ju napáda, tak ako našu myseľ konfliktné hodnoty a predstavy... Nechtiac mi napadá výrok jedného spisovateľa Johna Fowlesa, s ktorým sa bojím súhlasiť: viac
11. február 2006
Civilizácia nás oberá o kontakt s prírodou. A z nej sme predsa všetci vyšli. Pomaly zabúdame na jej zákonitosti. Odtrhli sme sa od nej a preto jej prestávame rozumieť. Príroda sa pre nás stáva neznámom. Porušujeme jej zákony a ona nám vie dať veľmi rýchlo po prstoch. Treba ju počúvať, vnímať, sledovať, chodiť do hôr - neexistujú na to knižky, treba mať len otvorené srdce. Pýcha ani peniaze vám nepomôžu... Odvážlivcov, ktorí chceli pokoriť prírodu sú plné cintoríny. viac
Nastavenie cookies · Mapa stránok· Mobilná verzia · © 2003 - 2024 Pavol Barabáš