Ovládať možno iba toho, kto sa bojí... - K2 Studio
slovensky english

Ovládať možno iba toho, kto sa bojí...

Civilizácia nás oberá o kontakt s prírodou. A z nej sme predsa všetci vyšli. Pomaly zabúdame na jej zákonitosti. Odtrhli sme sa od nej a preto jej prestávame rozumieť. Príroda sa pre nás stáva neznámom. Porušujeme jej zákony a ona nám vie dať veľmi rýchlo po prstoch. Treba ju počúvať, vnímať, sledovať, chodiť do hôr - neexistujú na to knižky, treba mať len otvorené srdce. Pýcha ani peniaze vám nepomôžu... Odvážlivcov, ktorí chceli pokoriť prírodu sú plné cintoríny.

U mňa to bola vždy túžba vidieť vysoké ázijské hory Himaláje, Karakoram, Hindukúš, či Pamír. Prežiť s priateľmi tu ich silu a krásu. A potom zdokumentovať ľudské výkony, ktoré by potom oslovili aj iných ľudí, aby v sebe našli silu urobiť viac, než si sami mysleli, že dokážu. Ale tá cesta do hôr viedla aj cez horské osady a domorodých ľudí, ktorých ťažký život v extrémnych podmienkach upútal aj moju kameru, hlavne svojou budhistickou filozofiou života. Vďaka nej veria, že sa môžu stať lepšími. Veria, že človek prekoná zlobu iného človeka láskou. To sú ich hlavné zbrane na ceste k osvieteniu. V tomto duchu sú už vychovávané aj malé deti. Už samotné správanie medzi súrodencami navzájom naznačuje, že ich duchovná úroveň je oveľa vyššia ako tá naša. Napríklad aj päťročné dieťa sa vie s nesmiernou láskou starať o svojho mladšieho súrodenca. Odmalička im je vštepovaná obrovská úcta nielen ku každej ľudskej bytosti, ale i ku všetkému živému..


Stret kultúr je vždy hrozivý. Keď sme robili film Pururambo, tvrdili nám, že tam ešte nikto nebol. Tí ľudia nemajú absolútne nič z civilizácie, kovový nožík, či sekeru. V dedine nenájdete kúsok papiera, či umelej hmoty. Žiadne ozdoby, či korálky z jabloneckej bižutérie. Čo vás ale zarazí je, že všade je absolútne čisto. Špina a neporiadok vlastne ani nemajú z čoho vzniknúť, lebo všetko v prírode podlieha určitej neviditeľnej recyklácii.


Keď spoznajú našu civilizáciu, spoznajú aj problém s nepotrebnými smeťami. Zrazu si nebudú vedieť poradiť s odpadom, s ktorým si nevedia pomôcť ani vyspelé civilizácie. Keď prídem z takejto prírodnej čistej krajiny, ako je napríklad Mustang, alebo Mongolsko, či rozprávkové osady prírodných kmeňov Afriky, vždy ma chytí panika pri mojom domovom kontajneri, ktorý sa za týždeň naplní a nikto nechápe, kedy sme tie všetky smeti domov doniesli. Ľudia v Novej Guinei nepotrebujú zhromažďovať, ani vlastniť majetok. Keď niečo potrebujú, skočia do džungle ako do komory.. Neexistuje tam závisť. Načo budem niečo vlastniť, keď je toho plný prales? Majú tradície, ktoré sa nám zdajú kruté a pre nás neprijateľné. My sa snažíme im vnútiť naše chápanie sveta, ale to ich im v džungli pomohlo prežiť po tisícročia. Keby nám niekto vnútil svoje tradície, mnohé by sa rozpadlo. Neviem si vôbec predstaviť, že by prišiel niekto a chcel postaviť pred mojim domom mešitu. Zakázal by Vianoce, či veľkonočné sviatky. Prestali by sme sa cez sviatky navštevovať, dávať si darčeky, nespoznali by sme tú nadhernú atmosféru pri vianočnom stromčeku. Náš život by bol prázdnejší... Tak ako je to v pohľadoch ľudí guinejského kmeňa Asmatov, ktorému spálili všetky kultové predmety a vymenili im ich tradície za kresťanské....


Nová Guinea patrí pod Indonéziu, ktorá je najväčším výrobcom textilu na svete. Tričká im dajú obchodníci, ktorí chcú získať krokodílie kože, alebo drahé drevo na vonné látky. Domorodci pre nich behajú po lese, a za tie tričká donesú priekupníkom všetko, čo si zaprajú. Lenže nikto im už nevysvetlí, že tie tričká treba sem - tam aj vyprať a ani by to nevedeli, lebo nepoznajú saponát. A predstavte si, že títo ľudia majú volebné právo. V jednej dedine na Guiney mali nahí domorodci s kotekami na sebe len tričká s číslom 5. Hádajte, čo ta paťka znamenala. Samozrejme - číslo politickej strany... Prírodné kmene sa postupne menia. Snahou dokumentaristu je zachytiť v neporušenej forme, ako kedysi ľudia žili v dobe kamennej. Lavína civilizácie postupuje veľmi rýchlo.


Je to len otázka času, kedy aša západná civilizácia nasilu vnúti čoskoro svoje tradície. Stačí sa pozrieť na naše Slovensko, akú kultúru sme si pustili do domácností a ako rýchlo sme si na ňu zvykli. Je veľmi smiešne a smutné zároveň, ako v dedinkách s bohatou kultúrou a folklórom ľudia zrazu zabudli na tradície a všetci osamote doma pozerajú VyVolených. Je až desivé aké sú tradičné kultúry ľahko zraniteľné a nie len u nás. V Karakorame prišla armáda a zamestnala na výpomoc domáceho. Ako výplatu mu dala pšenicu. Dovtedy si ľudia v údolí pri zbere úrody navzájom pomáhali. Teraz vrece pšenice narušilo vzťahy. Ten, čo pomáhal v kasárňach, prestal pomáhať dedine a dedina naoplátku prestala pomáhať jemu. Tým sa rozbila komunita. Pomoc zvonku môže niekedy so sebou priniesť rozpad vzťahov a kultúry. Nezabudnem na záber, keď som nakrúcal v Ladakhu. Je to tibetské kráľovstvo v Indii vysoko v horách, kde žijú hlavne mnísi. Jeden sa vrátil naspäť do kláštora zo školy v Dillí v koženej bunde a s dvd prehrávačom. Keď pred kláštorom na trhovisku pustil z DVD Ramba, všetci mnísi z tohto filmu nevedeli spustiť oči. Vždy sa nájde niekto, kto prinesie do kultúry svojho národa niečo nové. Prirodzene, každý je na to zvedavý, len nik nevie odhadnúť, čo tie novoty so sebou za deštrukciu prinesú.


Už nie je problém vidieť budhistických mníchov s mobilom na uchu. Dojem, že my vďaka výdobytkom technológie viac komunikujeme, je klamný. Myslíme si, že medziľudskú komunikáciu dokáže nahradiť mobil, mail, či sms ale takýto druh komunikácie je v konečnom dôsledku povrchný. Pri rieke Omo sme počúvali štvorhlasné spevy domorodcov, pri ktorých sa každý večer rozprávajú staré príbehy, zabáva sa celá osada. Všetci sa snažili niečo povedať, či zaspievať.


Snažili sme sa zaspievať i my, ale pôsobilo to veľmi nekultúrne. Dovtedy som si myslel, že ešte viem spievať. Ale už som dlho nesedel pri táboráku s gitarou... Tam som si uvedomil, čo je to zachovanie tradícií. To isté som zažil na Novej Guinei. Horskí domorodci sa zabávali a spievali v chyži. Aj malé deti. ڞasne ich to bavilo, napĺňalo. Človek vidí v očiach, že tí ľudia v komunite sú spokojní. Nie sú osamotení pred televízorom, aby ich niekto zabavil. Bavia sa sami.


Zaujímavé sú tradície všetkých horských národov - a je jedno, na ktorej časti Zeme žijú, vedia, že ľudia sa navzájom potrebujú. Vždy máte kde prespať, vždy dostanete jedlo. Lebo ľudia vedia, že tú pomoc budú zajtra potrebovať oni. Aj u nás v horách zažívam, že ľudia sú tam akoby lepší. Všimnite si, aj cudzí ľudia sa navzájom pozdravia...


V mojich filmoch sa snažím naznačiť, že existuje aj iné vnímanie sveta ako je to naše. Ukázať, že existujú aj iné formy života, ktoré treba akceptovať. Ľudia v pralesoch dokázali v symbióze s prírodou prežiť tisícročia bez toho, aby mali to, čo máme my. My sme sa naučili, že k prežitiu potrebujeme veľmi veľa materiálnych vecí. Bez nich si už život nedokážeme predstaviť - bez vymožeností, ktoré nás chránia pred svetom. A budem ich potrebovať čím ďalej ešte viac, aby sme sa ešte viac báli o to, čo máme.


A o to ide. Aby sme sa báli. Strach pred duchmi pralesa, vystriedal strach o majetok. A ovládať možno len toho, kto sa bojí. Vymyslíme na ľudí množstvo poistiek. Od zákonných až po životné. Ale to nestačí. Poisťujeme vklady, pračku, dovolenku - skratka všetko. A ešte si okolo domu postavíme múr. Spoločnosť potrebuje ľudí, ktorí sa boja, lebo vtedy si zvolia svojho náčelníka. Komu by prospeli pozitívne správy v médiách?


Čím viac cestujem tým viac si vážim národy, ktoré si uchovali tradíčný spôsob žitia. Nie pre turistov, ale preto, že ich to naučili ich rodičia. Tá úcta k svojim predkom sa zachovala i na Slovensku. Bol som na Vianoce v Lendaku a celá dedina bola na omši v krojoch. Nerobili to kvôli televízii, ale kvôli tomu, že to je ich tradícia. Každý jeden hrob na cintoríne bol nádherne vyzdobený a z toho bolo jasné, že si vážia toho, čo ich rodičia naučili. Tradície nás vychovali a je jedno, či je to u Eskimákov, v pralese alebo tu na SLovensku. Každý človek má životnú cestu a nie je náhoda, kde sa narodí. Geneticky sme predurčení na toto územie. Keď to zmeníte, zmeníte aj niektoré veci, ktoré nie sú prirodzené. Pamätám, keď som sa vrátil minulý rok z Novej Guinei, tak som vybehol na hrebeň Nízkych Tatier a skoro som sa rozplakal od radosti nad tým, kde žijem.


Pomaly je umením radovať sa z vecí, za ktoré netreba bojovať, ktoré tu len tak sú. Treba k tomu viac energie. Čím je človek starší jeho prirodzenejšia poloha je byť smutný, než veselý. Tá zodpovednosť za to, či sú všetky nahromaždené veci poistené je veľká. Stačí si sadnúť na lavičku a pozorovať ľudí. Keď sa ich spýtate, či sú zdraví, či majú zdravú rodinu, dobrú prácu, bývanie, vyplynie z toho, že by mali byť šťastní.


Aj v umení je pohodlnejšie urobiť tragédiu než dobrú komédiu. Niekedy som sa živil vtipmi. Aj teraz nám vyšla knižka Spod krošne veselo aj vážne, ktorú som ilustroval s vtipmi. Veľmi som vždy chcel nakrútiť veselý film, ale keď človek sa bojí, či to nebude trápne alebo gýčové. Pohodlnejšie je film posadiť na filozofii. Hoci v každom filme sa snažím, aby tam humoru bolo dosť.


Globalizácia je obrovská. Z roka na rok sa destinácie menia na obraz bohatých turistov. Niekedy mám pocit, že svetovej globalizácii sa našťastie vyhli len niektoré územia Slovenska, Zakarpatskej Rusi alebo Rumunska. Nepovažujem sa za cestovateľa, vlastne nerád cestujem. Ale čo ma láka, tak to sú prechody území, kde sa človek musí spoľahnúť len na vlastné sily, tak ako to robili kedysi starí pionieri cestovania. Film Pururambo je tiež o takom objavnom prechode, kde sme zdokumentovali ľudí žijúcich ako v dobe kamennej pri dodržaní zásady: aby po nás nič neostalo, žiadne stopy. Stačí, že je to nafotené alebo nakrútené. Aby mali šancu i tí, ktorí prídu po nás. Aby si mysleli, že sú prvými objaviteľmi. Možno aj pred nami tam už niekto bol a mal tiež tie isté zásady.

Palo Barabáš

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 11. 02. 2006, zobrazenie 3683x, dnes 1x

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4557406 (3683)