Pre človeka je šťastím, keď vie, kam na tejto zemi patrí...

Na konci jari sa stretávajú gorali v Roháčoch na vrchu Lúčna. S hrdosťou sem prichádzajú po trojhodinovej túre v krojoch. Nesú husle, basu, čerstvý syr, žinčicu, voňavý chlieb i slivovicu. Ich spev sa nesie ponad Tatry. Cez hranicu prebehujú poľskí gorali, aby sa pridali.


Aj oni sem prišli na horskú omšu v krojoch. V rukách nesú husle i pálenku... Všade je plno detí a takisto v tradičnom oblečení. Mladé páry ich sem vzali, aby precítili silu tohto spontánneho stretnutia a okolitých hôr. Aby si zapamätali pohľady na hlboké doliny, v ktorých vyrastali ich dedovia. Aby sa im vryla do pamäti úcta a láska rodičov ku kraju, v ktorom sa narodili.... PRE ČLOVEKA JE ŠŤASTÍM, KEĎ VIE, KAM NA TEJTO ZEMI PATRÍ...

Práve na dlhších potulkách svetom si človek najviac uvedomuje hodnoty, ktoré má doma. Krásne lesy, čisté horské pramene, skalné hory popretkávané dokonalým turistickým značením nie sú až takou samozrejmosťou v treťom svete. Hory boli vždy moje útočisko. Miesto, kde som sa rád vracal. Až neskôr som si uvedomil, že to, čo ma k nim priťahovalo boli vlastne ľudia, ktorí v nich žijú. Tí ovplyvňujú vaše vnímanie horského sveta, do ktorého ste vošli. Ak je úcta k horám hlboko zakorenená v tradíciách, tak aj vy ich cez ňu vnímate...

 

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku