Aj pod kančendžongou žijú ľudia - K2 Studio
slovensky english

Aj pod kančendžongou žijú ľudia

Vnútro Ázie je posiate nespočítateľným množstvom hôr ako kamenný vejár. Od východu až po západ v dĺžke skoro 3000km sa vzpínajú štíty s nespočítateľnými postrannými rázcochami, ktoré sa splietajú, krížia, pretínajú a rozpínajú do šírky. Tisíce ľadovcov obrusuje boky hôr, ktoré v dávnych dobách vyrazili do vyše osemtisícovej výšky. Nepretržitý kolobeh zrodu a zániku hmoty pulzuje Himalájom. A nie len hmoty. Tu, v týchto horách, žijú aj ľudia. Sú to Tibeťania, pre ktorých sa náhorné plošiny pod strmými štítmi Himalájami stali jediným možným domovom.

Potala v Lhase - mesto na streche sveta, z tohoto miesta vládli dalajlámovia svojmu územiu, svojmu ľudu.

Celú dĺžku územia Tibetu odmeriavali len pochodové dni. Karavanie cestičky sa šplhajú po závratných svahoch, kľukatia sa do nekonečne vysokých sediel, navždy skrytých pod snehom, aby znova klesli do hlbokých dolín k ľuďom, ktorí si kdesi pod ozrutnými ľadovcami dokázali vybudovať malé políčka zavlažované ich perleťovou vodou. Tieto chodníky sú životodárne tepny, v tejto na prvý pohľad nehostinnej zeme, spájajúce život so životom.

Oblasť Gunzy by ste márne hľadali na obyčajných mapách. Je pre turistov zakázaná a prístup veľmi zložitý. Prešiel som všetky knižnice v Kátmandú, hľadal po Internete. Ani stopy. O to viac ma toto územie lákalo.

 

Prichádzame sem po mdňovom pochode. Zem je tu tvrdá a kamenistá ako môže byť zem vo výške 3400 metrov. Je to kraj riedkych lesov a chudobných pastvin , kraj vetrov, búrok a veľmi dlhých zím. A predsa tu žijú ľudia a ešte aký! Nie je ich veľa, len toľko koľko ich môže táto pôda uživiť. Oblasť Gunzy je vlasťou Tibeťanov. A oni svoj kraj majú radi. Veď ich chráni na Severe sama Kančendžonga na ktorej trónia bohovia . Z jej topiacich sa ľadovcov dostáva oblasť vodu, ktorá koluje v žilách Gunzanov. Starí obyvatelia týchto hôr doposiaľ klopia s úctou zrak, pokiaľ pozrú smerom k nej.

Čím severnejšie stúpame tým krajšia scenéria sa nám otvára. Nad hlavami sa týčia neuveriteľné strmé vrcholky, malebné ľadom pokryté horské steny, strašlivé piliere, žľaby, či ako britva ostré snehové hrebene pnúce sa do nekonečných výšok. Medzi nimi v hlboko v dolinách na miestach kde ľadovcová voda nanosila na prah rozdrvené kamene, kedysi pyšne sa čnejúcich na hrebeňoch štítov, čupí dedina. Domce sú z kameňa, dreva a trsov trávy. Bez jediného klinca tibetský tesári dokážu postaviť trvanlivú kostru domu, ktorá pôsobí veľmi malebne. K stavbe používajú len to, čo im dávajú hory. Strechy sú zaťažené veľkými balvami, proti zúrivému vetru. Pocestných Tibeťania ubytujú u seba. ( vnútro domu) Celá rodina a hostia varia, jedia a spia v jednej miestnosti.

Ghunza je schovaná pred svetom vysokými horami,ktoré v nej zachovali život ako pred stáročiami. Ktoby sa kedysi staral o 14 dní peši vzdialenú a ťažko dostupnú, horami stráženú oblasť. Ale práve krása týchto hôr môže prilákať turistov, ktorý môžu zmeniť túto jedinečnú oblasť, život ľudí, ich zvyky, spolupatričnosť stovky rokov budovaný spokojný mikrospoločenský systém.

 

Kanbačen - je to len málý rad domkov na holom úbočí, oddelených od seba kamennými ohradami kôli dobytku. Tibeťania tu vždy žili ako pastieri yakov a poľnohospodári. Za krátkeho horského leta putuje celá dedina s dobytkom na horské šťavnaté pastviny. Dom a pole sú súkromné ale pastviny patria celej dedine. Základom tibetskej existencie je Yak Od neho dostáva rodina všetko, čo potrebuje k životu. Vlnu, kožu,mliko, syr, maslo,mäso ale i trus na palivo. Svojím teplom vyhrievajú domácnosť, ktorá je nad ich stajňou. Pomáha pri oraní, nosí náklady pre karavány. Až do výšky 4000 metrov tibeťania sejú zvláštnu odrodu pšenice, zemiakov, bielej repy aškrobnatej pohanky.O zemiaky sa starajú výlučne ženy. Pšenica sa vytrháva, viaže do snopov a suší na slnku. Tibeťania od nepamäti nosia bremena. Dole do nepálu sa žiaden Yak nedostane koli strmým a nebezpečným cestám. Cesta s nákladom sa stala životnou náplňou mladých ľudí. Aj tu sú nosičské kasty. Aj tu platí kto viac.

Najtypickejším pokrmom je pre nich campa - kaša z rozomletého praženého obilia . Typické sú aj placky čapatí. Rozomletý jačmeň medzi kameňmi sa upraží zmieša s vodou na cesto, ktoré sa na ohni upečie. Nahradzujú tibeťanom chleba. čang,čaj maslo...

Palo Barabáš

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 23. 10. 2005, zobrazenie 3100x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4557331 (3100)