Barabášová cesta do praveku

Film zachytáva dobrodružnú a vzrušujúcu výpravu šestice ľudí, ktorí sa rozhodli splaviť divokú, neprístupnú a nebezpečnú rieku Omo na gumenom nafukovacom rafte. Okrem samotného kameramana a režiséra Pavla Barabáša sa expedície zúčastnil cestovateľ Peter Ondrejovič, fotograf Martin Žilka, majsterka sveta v raftingu Lucia Mišíková, polárnik Peter Valušiak a horolezec Viktor Káňa.

Podobne ako film Karla Zemana - Cesta do praveku, z ktorého si požičal Barabáš názov, zachytáva aj tento dokument zvláštne putovanie akoby späť do minulosti. Počas splavovania rieky sa totiž posádka dostala do málo prebádaných oblastí Afriky, kde sa doslova zastavil čas. To, čo okolo seba videli a zažili, takmer ničím nepripomína dvadsiate prvé storočie. Akýkoľvek kontakt s civilizáciu bol počas splavovania 900 kilometrov dlhého úseku na rieke Omo prerušený, a tak bola šestica dobrodruhov odkázaná len a len seba.

Ak si divák na základe popisu predstavoval krásnu, pôvabnú a romantickú cestu uprostred afrického raja, tak už niekoľko úvodných minút túto predstavu do detailov rozbíja. To, čo na ceste čakalo šesticu odvážlivcov, ďaleko prekonalo aj ich najsmelšie očakávania. Počas celej plavby boli neustále ohrozovaní nielen divokými a nevyspytateľnými kaskádami, ale aj hrochmi a krokodílmi pohybujúcimi sa v okolí rieky. Okrem vysokých teplôt dosahujúcich až 40 stupňov v tieni im život spestrovali rôzne parazity žijúce v rieke, ako aj dobiedzajúci hmyz - komáre alebo muchy tse-tse. Pričom nepovšimnutie si malej medzery pri zatváraní stanu sa rovnalo ohrozeniu života.

Neopakovateľnou kapitolou filmu sú stretnutia s kmeňmi žijúcimi na brehoch rieky. Každý z nich je niečím výnimočný. Napríklad nebezpečný kmeň Mursiov, ktorý za všetko vyžaduje platiť: dokonca aj za to, že sa plavíte po ich rieke alebo dýchate ich vzduch.

Jednou z najzvláštnejších vecí, akú môžete vo filme vidieť, je nahý bojovník z afrického kmeňa, držiaci v rukách samopal kalašnikov. (Keby ste chceli vedieť, aká je momentálne trhová cena za jeden kalašnikov, tak sú to štyri kravy.) Dosť zvláštne v kontraste s jednoduchou hlinenou chatrčou a dvoma polorozbitými hrncami, tvoriacimi temer celý jeho majetok. Práve v takýchto momentoch sa Barabášovi darí poukázať aj na smutné stránky civilizácie. Na jednej strane krásna neporušená africká divočina s nedostupnými kaňonmi a (polo)nahými prapôvodnými obyvateľmi, na druhej strane invázia pokroku do ich autentického života. Protiklad vyvolávajúci v divákovi mnohé otázky, na ktoré sa ťažko odpovedá.

Pavol Barabáš vo svojich filmoch nič neprikrášľuje. Ukazuje krajinu a ľudí takých, akí sú. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že niektoré situácie, v ktorých sa ocitnú jeho „hrdinovia“, sú príliš nebezpečné, nezmyselné a hlúpe. Dokonca by si niekto mohol povedať, že títo ľudia nemajú úctu k životu! Ale presný opak je pravdou. Ľudia vyhľadávajúci extrémne situácie si totiž najlepšie uvedomujú, aká tenká je hranica medzi životom a smrťou.

Jozef Obuch, InZine