Nič, ktoré ma dostalo

Domy bez kútov

Členovia výpravy vraj napriek hrôzostrašným povestiam z čias Mongolskej ríše nepocítili nevraživosť zo strany nomádov. Práve naopak. Všade sa stretávali mierumilovných ľudí, ktorí ich srdečne pozývali do svojich kruhových stanov, čiže júrt. Rodiny kočovníkov sú od seba vzdialené jeden až dva dni cesty. „Na jednom mieste, v jednej až troch jurtách žije niekoľko generácii rodiny, zhruba pätnásť až dvadsať ľudí. Pritom v okrúhlej jurte sa nikto nemôže izolovať, alebo schovať do rohu. O všetko, aj o súkromie sa musíte s každým podeliť.", opisuje tradičné bývanie režisér. Hoci sa to nezdá, lebo jurty sú látkové, dá sa v nich žiť aj v štyridsať stupňových mrazoch. „Steny zateplia kobercami utkanými zo srsti zvierat a kúria pieckou, ktorá stojí v strede. Ako kurivo používajú vysušený trus po zvieratách, keďže na stepi nerastú stromy. Bývanie v jurte je preto veľmi ekologické.

Keď ju po mesiaci dvoch zbalíte, aby ste sa s dobytkom presunuli na novú pašu, neostane po vás žiaden odpad."

Podojené kobyly

Najväčším majetkom a súčasne zdrojom obživy kočovníkov je priemerne stopäťdesiatčlenné stádo kôz, oviec, jakov, koní, alebo kráv. „Jedia totiž iba mlieko, jogurty, syry a mäso, ktoré získajú od svojho stáda. A hoci vôbec nedajú do úst ovocie, ani zeleninu, sú veľmi zdraví," opisuje dokumentarista, ktorý si z jedálnička nomádov najviac obľúbil konské mäso. No radi si vypili aj ich tradičné trpkasté kvasené kobylie mlieko, zvané kumis, na ktoré radi hostí pozývali. Vraj práve vďaka kobyliemu mlieku mala Džingischánová armáda svojho času prekvapivo rýchly presun. „Vojaci boli schopní prejsť na koňoch z Mongolska do Európy za dva týždne, lebo keď boli hladní či smädní, iba zastavili kobylu, napili sa jej mlieka a hnali sa ďalej. Ostatné armády zdržovalo, že so sebou vliekli zásoby jedla a kuchárov a museli si aspoň raz za deň rozložiť kuchyňu a navariť."

Zápasy proti smútku

No filmári sa po ceste živili aj rybami, ktoré si sami ulovili. Niekedy sa od šoféra s autom odpojili a plavili sa na nafukovacom rafte po riekach do odľahlých údolí. Mnoho zaujímavých etník stretli práve počas plavby. Popri riekach je totiž živo. Raz naďabili na veľký rodinný piknik, inokedy na mladých Mongolov, ktorým režisér ihneď ponúkol do súboja syna a kamarátov. Tak vraj najlepšie nadviazať priateľský kontakt. Vedel totiž, že zápasenie je tu od čias Džingischána národným športom. Aj nomádi sa z toho veľmi tešili. Nie vždy sa im podarí zápasiť s niekym z tak ďaleka.

Obavy však nemal, lebo v Mongolsku je zápasenie džentlmentský šport.

„Je to skôr zábava a traduje sa od čias Džingischána.
Po boji pripravil ich vodca súťaž v zápasení, aby jeho muži nemysleli na padlých kamarátov..". Prehrá ten, kto sa niektorou časťou tela dotkne zeme. Po zápase nasleduje hostina a zábava, tak ako to zaviedol Džingischán pri rozširovaní mongolskej ríše. Raz sa vraj kočovníci slovenskej výprave mimoriadne potešili. „Zastavili pri jurte, kde sa nám najstarší člen rodiny sťažoval, že už dva mesiace nepršalo a dobytok je veľmi vyhladovaný, lebo keď je sucho nerastie ani tráva. Ukľudnili sme ho. Že nech sa nebojí, že do hodiny začne pršať. Aj na náš údív sa chvíľu po našom príchode naozaj spustil lejak, domáci nás začal nás považovať za nositeľov dažďa a na našu počesť zabil najlepšieho barana."

Zničené veľkomesto

Výprava splavila niekoľko riek, napríklad Bielu rieku, ktorá vyteká z najdlhšieho ľadovca Mongolska a  vyliezli aj na tretiu najvyššiu horu Mongolska Canbagarav. Ich poslednou zastávkou bolo hlavné mesto Ulanbátar, ktoré poznačila sovietska éra socializmus. „Sovieti zničili väčšinu budhistických kláštorov, spálili ich knihy a mníchov namieste vystrieľali. Dnes sa budhisti snažia nadviazať na staré tradície. Centrum mesta tvoria budovy z čias socialistickej výstavby, na predmestí však stoja jurty. Je obdivuhodné ako prirodzene sa po desaťročiach okupácie Mongoli vracajú k tradíciam."  A čo priniesla cesta po Mongolsku Pavlovi Barabášovi? „V stepi nie je cesta, ani koľaje, môžete ísť kam chcete a rozložiť si jurtu kde chcete. Takých miest je na svete už málo, lebo všade niekomu niečo patrí a všade narážate na zákazy parkovania, stanovania, či rozkladania ohňa.  V  Mongolsku cítite ten obrovský priestor, ktorý vám dáva pocit úžasnej voľnosti a slobody. A vy sa vyberiete kam len chcete. To „nič" ma chytilo."

Okrem spomienok si Pavol Barabáš priniesol aj materiál na film, vďaka ktorému aj vymôžete zažiť atmosféru nezvyčajnej krajiny. Dokument, Mongolsko v tieni Džingischána prichádza do kín práve tento týždeň.

GALINA LIŠHÁKOVÁ (ŠARM, č.38, 2010)