Presskit DVD

 

DVD Everest - Juzek Psotka  je venované výročiu úmrtia legendy československého horolezectva. 16. októbra uplynie presne 25 rokov od momentu, čo Jozef Psotka naposledy vydýchol po tom, keď konečne po dlhom čakaní zdolal najvyšší vrchol sveta - Mount Everest.  DVD zhŕňa viac ako tridsaťročné obdobie slovenského výškového horolezectva do 1989. Na Everest a Himaláje sa pozerá očami Psotkových spolulezcov, cez život samotného Juzeka. Dokument o Jozefovi Psotkovi je len časť celého československého himalájskeho dobrodružstva, preto má aj DVD niekoľko kľúčových línií -Everest, Československé himalájske dobrodružstvá a Juzeka Psotku.

réžia: Pavol Barabáš 
scenár: Diana Kacárová
kamera: Vladimír Biskupič, Pavol Barabáš
Strih: Róbert Karovič
Hudba: Štúdio Fontána Slovakia
Dĺžka: 26 + 26 minút
Rok výroby: 2009

SYNOPSA

Jeho meno vzbudzovalo rešpekt. Ľudský aj profesionálny. Doma, ale aj v zahraničí. Jozef Psotka, prezývaný Juzek, alebo robotník hôr. Jedna z najvýraznejších osobností slovenského horolezectva. Vo svojej dobe najstarší človek, ktorý stál na vrchole Mount Everestu a navyše prvovýstupom a bez kyslíka. Jeho životný príbeh Vás prevedie najväčšími expedíciami, ktoré boli míľnikmi slovenského himalájskeho dobrodružstva.

O MOUNT EVERESTE (8848 m)

Ako prví dosiahli vrchol Mount Everestu 29. mája 1953 Edmund Percival Hillary a Tenzing Norgay. Prvou ženou, ktorá vyšla na tento vrch bola  1975 Japonka Junko Tabei. Bez kyslíkového prístroja sa ako prvému podarilo na vrchol dostať Reinholdovi Messnerovi aPetrovi Habelerovi v roku 1978. Prvými Slovákmi na vrchole Everestu boli Jozef Psotka(zahynul pri zostupe) a Zoltán Demján 15. októbra 1984. Po päťdesiatich rokoch od prvého pokorenia stálo na vrchole Everestu 1300 ľudí. Dobývanie Everestu si za ten čas vyžiadalo viac ako 200 ľudských životov.

O Juzekovi Psotkovi

Je jeden z najlepších výškových horolezcov v histórii Československa. Absolvoval množstvo ťažkých letných aj zimných výstupov vo Vysokých Tatrách, Alpách, na Kaukaze, v Altaji, Hindukuši a v Himalájach. Počas „prvej" veľkej expedície, ktorá v roku 1965 pôsobila v Hindukuši, vystúpil Psotka na sedem panenských šesťtisícových vrcholov Vachanského chrbta. V roku 1971sa zúčastnil expedície na Nanga Parbat a v rokoch 1973 a 1976 expedícií na Makalu, kde vystúpil na 8010 metrov vysoký juhovýchodný vrchol. V roku 1981 vystúpil spolu s Ľudom Záhoranským na 8586 metrov vysoký vrchol Kančendžongy.. V roku 1984 sa mu splnil veľký sen a 15. októbra dosiahol spolu so Zoltánom Demjánom a Šerpom Ang Ritom vrchol Everestu. Na zostupe z najvyššej hory sveta zahynul.

Povedali o Juzekovi Psotkovi

„Juzek bol vždy osobnosťou a prirodzenou autoritou. On nikdy nebol vedúci expedície, alebo žiaden člen toho administratívneho manažmentu. On bol vždy dušou tímu, nemenovanou, nepísanou. Čo on povedal v horách to bolo písmo sväté. A čím sme boli vyššie, tým bol dokonalejší." Ivan Fiala

„Psotka bol veľmi silná osobnosť, nebol vôbec konfliktný, vedel stmeliť kolektív, na expedíciách vždy vniesol dobrého ducha do partie. Najviac som obdivoval Joža na Makalu, lebo najdlhšie vydržal pri tom zomierajúcom Kounickom. Pokúšali sa ho dostať dole, ale dostať ho z výšky takmer 8 tisíc metrov, 2.5 kilometra dlhou skalnou stenou, to bolo nad ľudské sily a Jožo v tej výške vydržal desať dní... S ním odišlo to klasické ponímanie horolezestva, tá súdržnosť a to kamarátsvo." Ivan Gálfy

„Jožko sa narodil ako piate dieťa. Od detstva veľmi miloval prírodu, bol tam šťastný. Rozprával nám, aký je to nádherný pocit, keď sa človek dostane do výšok a zhora sa pozerá na svoje biedne maličkosti, ktoré považuje za veľké, keď je dole. A zhora sa všetko zdá také krajšie a čistejšie." Eva Mátheová

„On si tie vlastnosti, ktoré ho robili horolezcom, šanoval na tie výšky, lebo tam bol taký: ako som to spomínal, s tou pevnou vôľou, s tou vytrvalosťou, s tým úžasným priateľstvom a skúsenosťami." Fero Kele

„Jožo bol trocha slovenský nacionalista, to sa vie, a 14. marca sme oslavovali na Popradskom plese Slovenský štát. Boli tam i Česi, ktorým sa to nepáčilo, tak ich pochytal a pohádzal do jazera. A na druhý deň to prišli vyšetrovať policajti, ale nikto naňho nič nepovedal, všetci ho uznávali a mali ho radi, skrátka bol obľúbený. Horolezectvo v tých dobách znamenalo určitý azyl. My sme tam slobodne žili. Každý sa uvoľnil, mohol povedať čo chcel, nik na neho nežaloval." Ján Ďurana

„Keby si viac dával pozor na seba, nie na druhých, ten úspech by bol ďaleko skôr. Aj preto tak dlho čakal, že dával viac druhým ako sebe. Napríklad na Evereste bol nešťastný z toho, že sa obetoval ísť pod kopec nákladným autom. Bol z toho smutný, lebo tam chytil nejakú dyzentériu a bojoval s ňou do posledného dňa." Michal Orolín

„Z výstupovej trojice som bol najmladší. Pri zostupe sme šli po Južný vrchol Everestu spolu, ale keďže sa začalo stmievať, Juzek ma poslal nadol, aby som urobil stopy do južného sedla, kde mal byť holandský stan vhodný na prenocovanie. Rýchlo sa zotmelo a prišla víchrica, ktorá stan úplne zničila. Vietor nebolo možné ustáť, a tak som liezol vpred štvornožky. Našťastie sa mi podarilo dostať nižšie, do steny Lhotse, ktorá ako-tak tlmila vietor. Tam som čakal na priateľov. Keď neprichádzali, s vypätím posledných síl som zišiel do západného kotla, vo výške asi 6 400 metrov. K ťažkým podmienkam sa pridala ešte i snežná slepota, na ľavé oko som takmer nič nevidel. Šerpa Ang Rita, ktorý zostúpil neskôr, sa od Juzeka odpojil. Ten sa rozhodol bivakovať v Južnom sedle. A viac sme ho už nevideli... Žiaľ, Everest, ktorý má na svedomí asi najviac mŕtvych horolezcov, bol aj k nám vtedy veľmi krutý..." Zolo Demján

Jozef Psotka o sebe: „Vždy mi vraveli: Juzek, ty si taky smoliar, ale raz sa to musí podariť. Ja si však nemyslím, že som až takým smoliarom. Na každej expedícii som sa snažil vydať zo seba všetko, a tak sa stávalo, že v závere som mal svoj vrchol za sebou. Bol som blízko cieľa, no vrátil som sa bez toho, že by som ho dosiahol."

O produkcii filmu

Juzeka Psotku som spoznal ako študent na vysokej škole EF SVŠT, kde bol odborným asistentom. Nestretával som sa s ním len na cvikách, ale i v horolezeckom oddiele Slavia SVĹšT, ktorého bol v tom období predsedom. Na tú dobu rád spomínam, lebo to bola doba nekonečných príprav na veľké himalájske expedície, potom čas, keď sme hltali každú správu, ktorá prišla z Himalájí a obdobie po návrate, keď nám na schôdzach Juzek premietal diapozitívy z výstupu na osemtisícovku. Z tej najvyššej sme sa ho už nedočkali... Bolo to obdobie našich svetových výstupov pred rokom 1989 a s odstupom času môžeme konštatovať, že odvtedy k významnejším prvovýstupom Slovákov v Himalájach už nedošlo. Bola to zlatá éra, v ktorej žili pozoruhodní ľudia, a na ktorých životné príbehy  by sme nemali zabudnúť..."  Pavol Barabáš