Sherpa Rallye 2002 - K2 Studio
slovensky english

Sherpa Rallye 2002

Prenášanie uhlia asi málokto považuje za zábavu. V predposlednú októbrovú nedeľu, v Mengusovskej doline nad Popradským plesom, však takéto dianie atraktívnym programom bolo. Každoročne opakované stretnutie horských nosičov pod názvom Sherpa rallye malo tohto roku ako hlavný bod vynášku krosny s koksom na chatu pod vrcholom Rysov. Pre tých, ktorí si to chcú vyskúšať - je to výstup na 270. poschodie.

"Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa" - slogan určený pôvodne olympiádam (tam platí akosi stále menej) platí pre preteky Šerpa rely doslova. Táto súťaž s vysokohorskom vynáškou 60 kg nákladu je v športe ozaj ojedinelým pretekom. Je to akýsi kríženec osobitnej atletiky a sociológie v praxi: zvládnutím fyzického výkonu sa tu v prvom rade urobí radosť druhému (chatárovi na chate v cieli). Pozitívnu energiu však z priebehu naberú všetci účastníci stretnutia a to nie len z veľkolepej vysokohorskej prírody a zo stretnutia starých známych.

Sherpa Rallye nie je súťažou mladou. Tohto roku bol už jej 18. ročník a ako cieľové chaty sa už doteraz vystriedali viaceré. Potom čo v minulom období potrebovala vynášky obnova zhorenej Zbojníckej chaty, padlo rozhodnutie o tohtoročnom cieli na chatu pod Rysmi. Táto obľúbená tatranská chata si totiž v posledných dvoch rokoch užila dosť s iným živlom - lavínami.


LAVÍNA - POPRVÉ!...
Ešte v pamäti máme správu z februára 2000: "Lavína z Českého štítu preletela cez chatu pod Rysmi, strhla celé poschodie aj s nocľahárňou a rozmetala to všetko až 400 metrov ďaleko." (... a napadli na to 4 metre snehu a z chaty nebolo vidieť nič.) Iba neúnavná aktivita chatára Viktora Beránka, stovky dobrovoľníkov (asi 3 500 hodín práce), 20 ton trosiek znesených dole, desiatky ton stavebného materiálu vynesených hore, mohlo chatu už v lete oživiť. Presne o rok však lavína na chatu spadla opäť. Nebola druhá. Podľa záznamov a tvrdenia chatárov bolo za celú históriu chaty veľkých lavín šesť a malých - škoda reči. Ortieľ odborníkov zo Strediska lavínovej prevencie zaznel jasne: Chatu neubránime pred lavínami, je v lavinóznom teréne, protilavínové zábrany budú chabé a neestetické a rekonštrukcie na súčasnej stavbe budú po každej zime nekonečným príbehom. A tak problém bol na stole. Na riešenie sa ponúkli tri varianty: Zrušiť. Opäť rekonštruovať. Postaviť vyššie nad sedlom - v teréne bez lavín novú chatu. Väčšina zainteresovaných, zasvätených, kompetentných, ale i normálnych bola za variant tretí. Vláda sľúbila 4 milióny, prísľub na dotáciu cez Phare dala Európska únia, pridali sa sponzori zo stavebných firiem, zadarmo bol vypracovaný projekt, súhlas dali protilavínoví aj vodárenskí odborníci, ... až nakoniec všetko zaspalo niekde medzi odborom životného prostredia, problémom s pozemkom, ochranármi a určitými nerozhodnutými spolumajiteľmi súčasnej chaty.


TROCHU Z HISTÓRIE
Problémy sú na to, aby sa riešili. Tých okolo chaty je akosi veľa a mnohé súvisia s majetkoprávnymi vzťahmi. Chatu v prvej podobe postavili r. 1933 turisti z Klubu čsl. turistov (KČST). Ten vlastnil aj ďalšie dve vysokohorské chaty - Zbojníčku a Térynku. (Horolezecký klub James, založený r. 1921, vtedy v pásme skál nemal chatu žiadnu). Roku 1938 sa vytvorila spoločná organizácia turistov, lyžiarov, horolezcov, jaskyniarov a horských záchranárov. Časom do toho vpadla vojna, Slovenský, štát, znárodnenie, socializácia, jednotná telovýchovná organizácia a ďalšie zmätky. Tie posledné si pamätáme všetci - reštitúcie a privatizácie. Po zmenách v r. 1989 vznikol Klub slovenských turistov (KST) a ten roku 1990 na základe zákona požiadal SZKT (Slovenských zväz telesnej kultúry) o vrátenie tatranských chát. Klub KST ako organizácia jedine k tomu oprávnená (i podľa nariadenia vlády) dostala koncom roka 1990 do užívania všetky tri spomínané chaty a naviac aj štvrtú - Brnčalovu pri Zelenom plese, ako náhradu za mnohé iné zhorené a zdevastované. Na to do diania vstúpili zväzy horolezecký a lyžiarsky a poukázali na nárok a určitý majetkový podiel v štyroch chatách prinavrátených turistom (isté investície, rekonštrukcie,...). Trochu im to trvalo, ale tak po 2 rokoch sa tieto tri organizácie dohodli na majetkovom podieľaní sa v pomere: 66 percent KST, 25 percent James a 9 percent Slovenský lyžiarsky zväz. Tu niekde by skončila problematika z aritmetiky a začali problémy v sociológii - v duchu "ja na bráchu, brácha na...". Neviem, ale zdá sa, že progres by tu asi urobila iba siedma lavína, ktorá by všetkých mudrlantov, včítane archívu katastra trochu povozila. Odhady nákladov na novostavbu "Rysov" hovoria o 20 miliónoch. Nedávno otvorená novučičká Zbojnícka chata, predtým vyhorená do tla, rátala v rozpočte s 12 miliónmi. Nakoniec ale došlo k zázraku: Na slovenské pomery, ale i v praxi celej galaxie niečo nevídané nielen že sa neprekročil rozpočet, ale stavba chaty nevyšla ani na polovicu!


ZBOJNÍCKA CHATA
Prvostavbu Zbojníckej chaty postavili roku 1907 Uhorské štátne lesy, aby mali kontrolu nad dolinou, v ktorej sa rozmohlo pytliactvo. O tri roky na to ju bezplatne darovali turistickej verejnosti a po rozpade Uhorska pripadla KČST. Ďalšia história sa podobá tej, opísanej tu o niečo skôr, až na záver: Chata v lete 1998 ľahla popolom. Zástupcovia majiteľov chaty (nám už známe trio) boli v tomto prípade pre zmenu pomaly rýchlejší ako tlejúci oheň. Svorne už o štyri dni po požiari vyhlásili spoločný zámer postaviť na tom istom mieste prepotrebnú chatu novú. Vyhlásili zbierku na obnovu, zložili určité financie (až na lyžiarov), niečo pridala poisťovňa, niečo štátne organizácie a za masívnej podpory dobrovoľníkov, chatára Ľudovíta Záhora a predsedu James Mariána Šajnohu, vyrástla v Tatrách najmodernejšia chata. Po skolaudovaní čističky v lete 2001 bola chata slávnostne otvorená 20. októbra - presne po 3 rokoch, 4 mesiacoch a 5 dňoch. Magické trojčíslie (3, 4, 5) ani nemuselo podnecovať veľa fantázie, aby v 6. hodine po prestrihnutí pásky neočakávali všetci prítomní čo sa stane. Ale nič väčšie, ako to, že chata stojí sa ani stať nemohlo.


TATRANSKÍ ŠERPOVIA
Šerpovia - malý tibetský horský kmeň z Nepálu, bol pri horolezeckých expedíciách v Himalájach roky prenajímaný na vynášky. Práve ich meno sa použilo ako "krycie" v názvosloví pre tatranských nosičov a ich horský pretek. Krstným otcom myšlienky súťaže s vynáškou 60 kg nákladu bol Viktor Beránek, chatár najvyššie položenej chaty v Karpatoch vôbec ( bufety pri termináloch lanoviek nerátajte ).Pred tohtoročným 18. ročníkom sa ako cieľ vynášky najčastejšie objavovali chaty : Rysy, Zbojnícka, Štefánikova, a dokonca niekoľkokrát aj alpské chaty Garibaldiho a Tagliaferri to keď talianski chatári nadšení myšlienkou a atmosférou Šerparely preniesli niekoľko ročníkov z Tatier do Álp.

Minuloročné preteky prebehli práve v talianskych Alpách Orobie pri Miláne a Taliani by neboli Talianmi, keby nepozvali do Álp celý autobus slovenských nosičov aj s harmonikárom Ferom a Demänovkou. Po preteku a niekoľkých hltov z nej bolo Talianom jedno, že nevyhrali domáci, ale nejakí: Čiko, Miki, Lenka, všetci z Karpát. Veľký favorit z nosičov, trojnásobný víťaz Šerparely, Miki Knižka (na Zbojníčke rok pred tým vytvoril dokonca rekord, keď z Hrebienka na chatu vyniesol krosnu koksu za 1 hod a 23 minút), bol vtedy v Alpách druhý, keď ho predbehol Milan Juroš-Čiko, nosič z nízkotatranskej Kamennej chaty. Keďže borec Miki je toho roku v Kanade, pozornosť celého pretekárskeho poľa i realizačných tímov sa obrátila na posledného víťaza Čika.

Na štarte pri Popradskom plese všetci nenápadne sledovali, akej značky má Čiko ponožky a to, či na podloženie mechu koksu na krosne použije polyetylén, polypropylén či polystyrén. Nakoniec darmo, bolo jedno, akú polymerizáciu kto použil, rozhodujúca bola kondička srdca, pľúc a nôh. Na štarte sa zišlo 24 nosičov a 13 nosičiek, čo je o 10-20 menej ako v tých lepších časoch. Deň pred tým totiž čerstvo nasnežilo. Na odporúčanie V. Beránka, ktorý ráno zbehol z chaty k štartu, aby to zorganizoval i odpretekal, znížil sa objem koksu na nosiča pre šmykľavý terén na 50 kg pre mužov a 15 kg pre ženy. Zatiaľ čo pri nakladaní koksu bolo všeobecne veselo, na trase nosiči mierne zvážneli. Depresie zmizli, len čo si spomenuli na to, že Beránek bežne vynáša 85 kg, Miki Knižka drží rekord vo vynáške 131 kg a že ich hore na chate čaká sud. Tentoraz nie na nosenie ale na vypitie...

A kto bol pri sude prvý? No predsa žena! Mira Paliderová z Kamennej chaty zvíťazila časom 1:16:00, keď tesne pred reťazami predbehla čelo mužskej kategórie. V hlavnej kategórii, 50 kg koksu, zvíťazil Edo Lipták s časom 1:29:30, pred M. Jurošom a L. Gildeinom. Poslední nosiči dochádzali na chatu s hodinovým zpozdením a už za vyhrávania živej hudby od Sherpa Bandu. Tým v tom čase ale ešte chýbal najťažší nástroj plechová tuba, ktorá ešte brodila niekde zamotaná pri reťaziach.


SPRÁVA NA ZÁVER
Chata pod Rysmi je jediná chata, ktorá spadá pod zimný uzáver. Keď 1. novembra chatár Beránek chatu zamkol a schádzal dole k Popradskému plesu, zrazu skamenel. Z náprotivného svahu štítov Satana sa rútila nemalá snehová lavína. Čo je tridsať rokov v Tatrách nosičom a chatárom, v tomto termíne lavínu ešte nezažil...

Martin CIBULA






NOSENIE JE STÁLE ŽIVÉ
(Jamesák 2002/6)

Je 20. október, nedeľa. Tatry lákajú svojou jesennou nostalgiou, farebným lesom, ľadom vyblýskanými štítmi. A ešte jednou atrakciou: Na Popradskom plese o chvíľu odštartuje zátka od šampanského a rituálny dievčenský kankán 18. ročník populárnych pretekov vysokohorských nosičov Sherpa rallye. Váha vzdychá pod ustavične váženým bremenom - chlapi ponesú 50 kg, baby-nosičky 15 kg koksu. Dvadsaťštyri šerpov (z toho dvaja juniori) a 13 diev s týmto nákladom na chrbte bude stúpať hore Mengusovskou dolinou, potom odbočia k Žabím plesám a vyšplhajú sa do výšky 2250 metrov k Chate pod Rysmi. Štyri kilometre chodníka s prevýšením 756 metrov. Tam je cieľ. V tomto momente však ešte nie je jasné, či vôbec preteky budú. Matka príroda má totiž svoje vrtochy.

"Chvíľu pred štartom som ešte mal pochyby, či preteky nezrušiť. Chodník bol značne zľadovatený, nebezpečný bol najmä úsek cez reťaze. Táto časť cesty na Rysy robí problémy aj normálnym turistom bez nákladu, nieto ešte nosičom s bremenom na chrbte. Tam keď sa človek pošmykne, nemusí v takýchto podmienkach dobre skončiť. Nechcel som riskovať životy kamarátov. Ale nakoniec sme to vyriešili - z chaty vyrazila skupina horolezcov, tzv. pracovná čata a rizikový úsek vyčistili, zaistili lanom, vysekali stupy. Mohli sme teda odštartovať. Takéto tvrdé podmienky však neboli po prvý raz: pamätám si preteky s cieľom na Chate pod Rysmi, keď bolo meter snehu. Preto sme aj tento rok znížili tradičnú normu nákladu zo šesťdesiatich na päťdesiat kíl a pre baby z dvadsiatich na pätnásť, " uviedol jeden zo zakladatekov pretekov a neúnavný organizátor nosičského života v Tatrách, chatár Viktor Beránek.

Na začiatku histórie pretekov (v roku 1985) bola chuť dobre sa zabaviť, stretnúť sa po vyčerpávajúcej letnej sezóne s kolegami - nosičmi a v neposlednom rade aj akási potreba porovnať svoju kondíciu s tými ostatnými. Nebola v tom rivalita, skôr motivácia posúvať vlastné hranice. Cieľom pretekov bolo vyniesť rovnaký náklad rovnakou trasou za čo najkratší čas. "Nosičský život býval kedysi akýsi družnejší, veselší, viac sme to prežívali. Mám taký zlý pocit, akoby dnešní mladí nosiči už videli za tým niečo iné, nevedia sa navzájom tak vyhecovať... Niečo sa z nosenia vytráca. Preto som aj párkrát povedal, že nosič tatranský je tvor na vymretie,"hovorí chatár spod Rysov.

Prvé ročníky Sherpa rallye nemali masový charakter. Na štart sa stavalo osem ľudí. Až rokmi získavali preteky na popularite, bývali roky, že súťažiť prišlo pol stovky pretekárov. Za 18 rokov ralley štartovalo celkom takmer 600 ľudí a vyniesli do 40 tisíc kíl nákladu. Okrem recesie a zábavy má táto bilancia aj nezanedbateľný výsledok - konkrétna pomoc masívnou vynáškou pre konkrétnu chatu. Ako rád pripomínal ďalší zo zakladatľov tradície Jaro Švorc, pri pretekoch či obyčajných vynáškach zväčša nešlo o rekordy. "Tie sú prekonateľné. Ale pocity, ktoré pritom prichádzajú, nikdy nezmažeš," tvrdieval. Sám za 20 rokov tatranského sezónneho nosenia na chrbte vyterigal zvyčajne na Chatu pod Rysmi spolu okolo 50 tisíc kíl nákladu. Tento rok chýbal, ale k pojmu Sherpa rallye už neodmysliteine patrí.

K tradičným účastníkom patrí aj Peter Petras z Rainerovej chaty. Hoci mu už minulo 55 rokov, neobáva sa postaviť na štart vedno s mladými svalnáčmi. "Je to možno aj o prekonávaní samého seba,"tvrdí Peter. Známa je jeho replika, že tatranský vysokohorský nosič je najužitočnejšie zvieratko - nielenže pomáha zásobovať chaty, ale dokonale pozná svoj rajón, dolinu, neraz pomáha pri záchranných akciách, vie podať erudované informácie o schodnosti chodníkov a v neposlednom rade plní aj funkciu akéhosi neformálneho, ale dušou skutočného ekológa - rangera.

Jasot, spev a povzbudzujúce pokriky sa niesli od Chaty pod Rysmi, z cieľa pretekov, aby vyhecovali súťažiacich k maximálnemu vypätiu síl. Rovnako nákazlivá prietrž dobrej nálady a skandovania sa zopakovala pri vyhlasovaní výsledkov. Každý zo súťažiacich dostal jedlú sladkú medailu, zožal potlesk a ten najbúrlivejší patril víťazom. Najrýchlejšie sa s terénom i vynáškou popasovala Mirka Paliderová z Kamennej chaty pod Chopkom, cestu zvládla za obdivuhodnú hodinu a 16 minút. Len o sekundu za ňou zaostala Beata Jurinová zo Skialpinistického klubu Žiarska dolina a tretia s časom hodinu 20 minút a 26 sekúnd dobehla do cieľa Iva Lehotská z Banskej Bystrice. Treba dodať, že priemerne zdatnému turistovi trvá túra z Popradského plesa na Chatu pod Rysmi dve hodiny a 15 minút. Bez nákladu. Traduje sa, že najrýchlejšia dievčina-nosička vyšla hore s nákladom 20 kg za 1 hodinu 10 minút a 26 sekúnd. Chlapi sa tiež šikovne popasovali s tvrdým ľadom. Tretí Laco Gildein, ktorý hájil farby Zamkovského chaty, dorazil do cieľa s časom hodina, 35 minút a 4 sekundy. Na druhý stupienok sa postavil večne vysmiaty Čiko z Kamennej chaty (teda horský bežec Milan Juroš) s časom 1:30:27 A absolútnym víťazom mužskej kategórie Sherpa rallye sa stal Edo Lipták zvaný Kuro, súťažiaci za Chatu pod Rysmi. Práve v nej si ako nosič odkrútil svoje tatranské začiatky. Dnes už pracuje ako profesionálny záchranár Tatranskej horskej služby. Jeho čas: 1:29:30. "Teším sa. Ráno pred pretekmi mi volal Miki Knižka, všetkých vás pozdravuje, v duchu je s nami. A chcel by som tu spomenúť aj nášho kamaráta Jura Petranského, s ktorým sme v trojke radi pretekali a žiaľ, už nie je medzi nami." Nasledovala minúta ticha za všetkých nosičov, ktorí tu už nie sú. Lebo aj taký býva osud nosičov. Oživením boli aj ceny za umelecký dojem, tzv. erotická prémia. Tú si tento rok odniesli Jaja a Eva z Chaty pod Rysmi, Iva z Tatranskej Polianky a z rovnakého oddielu aj copatý a v príťažlivých šatách odetý Méďo. V súťaži družstiev sa na Sherpa rallye tretia priečka ušla Téryho chate, druhý post patril "Kamienke" a jednoznačným víŕazom bol tím hostiteľov, šerpovia spod Rysov. A ešte k rekordom roku 2002: V uplynulej nosičskej sezóne mala najťažšia vynáška na Zbojnícku chatu hodnotu 120 kg, na Téryho chatu 96 kg a na Chatu pod Rysmi 107 kg. Ceny sú rozdané, víťazi postriekaní šampanským, Sherpa show sa môže začať.

Lebo aj o tom sú preteky. O schopnosti baviť sa. Najprv sa vedú dlhé reči. Nosiči zo všetkých možných vysoko i nízkotatranských chát preberajú sezónu. Na pretras prídu raritné vynášky ohrozené zlým počasím. Zmenšovanie počtu štandov. Slovné krutohry so zvedavými turistami. Spomínajú sa sezónne pikošky, otázky "ceprov a mantákov“... prúd reči sa nedá zastaviť. Nosiči a "robotníci hôr" konečne po letnej sezóne nepracujú. Zastavili sa a relaxujú. Do toho virvaru letných zážitkov zanôtia husle Stana Meleka, pridáva sa k nemu časť kapely Vodopád. Čoskoro sa pred chatou strhne búrlivý jasot. Šerpáci ním vítajú najžiadanejšieho aktéra Sherpa show - Vilka zo Sherpa bandu.

Dokázal vyniesť svojich asi 120 kíl cez zľadovatelý terén až hore na chatu. Zaslúžil si zvláštnu prémiu - sud piva. Muzika vyhráva, pivo tečie, tanec naberá na obrátkach, šľahačka končí na babských šatách... nosiči sa bavia. Tento rok po prvý raz aj s novou súťažou - o najkrajšie pozadie. Divácka porota si mohla oči vyočiť, keď sa v okienku jedna po druhej ukazovali zvodné zadnice! Niektorí hlasovali preventívne za všetky, aby sa semifinále predĺžilo a opitický zážitok zopakoval. Vilko zabudol aj ústa zatvoriť, nosiči úplne ignorovali únavu. Prvenstvo opäť zhrabla Chata pod Rysmi!

"Som s týmto ročníkom spokojný, aj keď rekordy nepadli. Nebol ničím výnimočný, možno len novou súťažou v Sherpa show! Mám pocit, akoby sa preteky vracali kamsi na začiatok, ked nás bývalo menej, ale o to silnejšia bola atmosféra. Preteky sú profesionálnejšie a prídu ľudia, ktorí to skutočne celú sezónu robia. Zhodnotenie? Super. Všetci došli do cieľa, nikto sa nezranil, každý sa bavil! Určite chcem ešte robiť 19. ročník a hádam to potiahneme aj do jubilejnej dvadsiatky. Čo bude potom, či bude s kým sút'ažiť, či bude ešte o Sherpa rallye záujem - toje hudba budúcnosti. Myslím si, že dve podobné súťaže sú na škodu, v Tatrách sa zrodila Nosičská stovka, uvidíme, či to nieje kontraproduktívne,"hodnotí vrchný organizátor Viktor Beránek. Jeho mierne skeptický postoj k perspektíve nosenia nahráva otázke, či za také dva roky bude v Tatrách ešte dosť nosičov, ktorí by sa postavili na štart. "Nie som skeptik, len realista. V Tatrách pri chatárčení a nosení začína viac rozhodovať ekonomická stránka. Helikoptéra je lacnejšia ako nosič. Pozri, nosiča musíš platiť, živiť, ubytovať a čo je najhoršie, znášať jeho ľudské vrtochy... (smiech). A taký vrtulľník príde, dovezie tovar a odletí preč! Ale vážne, tatranské nosenie o pár rokov - jeho predobraz mám v Alpách. Chatár si raz za čas vybehne hore s batohom plným chleba a ostatné zásoby mu dovezie vrtuľník. Čo povedať? Vždy je to vec chatára. Ak uprednostní techniku... Iste, boli momenty, keď sme aj my na Chate pod Rysmi mali taký turistický nápor, že sme nestíhali zásobovať klasicky, vrtuľník nám vyviezol sudy s pivom. Zatiaľ však túto formu neuprednostňujem. Dôležitou podmienkou, aby nosenie nevymrelo, je dostatok ľudí. Ludí, ktorí to chcú a sú schopní robiť. Žiť vynáškami a tešiť sa z nich,"uvažuje o perspektíve nosenia i pretekov chatár spod Rysov. Hrča tancujúcich nosičských tiel je odpoveďou na jeho otázky. Je ich dosť. Sú mladí a prepadli horám, noseniu a životu na chatách. Sú dôkazom, že nosič tatranský ešte žije! Zatiaľ.

Mira Kováčiková

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 18. 10. 2005, zobrazenie 3038x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4557418 (3038)