Viac o Pavlovi Barabášovi

Už ako študent sa zaoberal horolezectvom, skialpinizmom a inými horskými športmi. Lákala ho možnosť byť lepší ako tí ostatní. Ako hovorí, samotná práca v štúdiu K2 je dosť hektická a jeho filmy sú akýmsi úletom od práce. Celé jeho úsilie smeruje k pôvodnosti, kde nič nie je hrané, kde sa divák stáva tajným spoluúčastníkom filmu. Má rád ľudí, ktorí niečo dokázali, hoci sú niektorí z nich aj telesne postihnutí, či inak handicapovaní musí sa divák v jeho filmoch hlboko zamyslieť nad tým, kam až môže človek posunúť hranice ľudských možností.

„Najväčšiu radosť mi robí samotná skutočnosť, že sa filmy páčia mojim priateľom,“ hovorí Pavol Barabáš. Najnáročnejším bolo pre mňa nakrúcanie filmu 80 metrov pod vrcholom. Výstup na tretiu najvyššiu horu sveta Kančendžongu sa však nepodaril. Expedícia nedosiahla svoj cieľ, hoci bola už tesne pod vrcholom.

„Skúsený horolezec vie, kde je hranica, za ktorou už vedome hazarduje. Dokáže sa zvrtnúť aj niekoľko metrov pod vrcholom, aby nenarobil problémy svojím priateľom a blízkym... Aj takú podobu môže mať úspech. A o tom je aj film 80 metrov pod vrcholom,“ dodáva skromne o úspešnom filme.

Dôležité na výpravách je mať v poriadku techniku. „ V ľadovom kotli vo výškach nad 6000 metrov bolo pri bezvetrí tak horúco, že som bol pri pití čaju takmer úplne vyzlečený. O päť minút zapadlo slnko za hrebeň Kančendžongy, čaj mi zmrzol a vzápätí takmer aj ja,“ hovorí. Ale najprv musel rýchlo schovať kameru, lebo ani technika takéto extrémne teplotné výkyvy neznáša. Ak by sa jej niečo stalo je to pri takýchto expedíciach zvyčajne koniec celého filmu.

Úspešný film je Tajomné Mamberamo. Odohráva sa na Novej Guinei, kde ešte doteraz žijú domorodé kmene, ktoré bieleho človeka nevideli a celá oblasť je neprebádaná. Počas prechodu neznámou džungľou postihla výpravu, ktorú tvorili jeho dvaja priatelia Laco Gulik a Jindro Martiš, zákerná malária. Len vďaka ich neuveriteľnej vnútornej sile a viere náročný prechod nakoniec úspešne zvládli, čoho dôkazom je aj nakrútený film, ktorý získal Hlavnú cenu na najprestížnejšom Medzinárodnom festivale horských a dobrodružných filmov v kanadskom Banffe.

Ako sám hovorí, najviac ho upútala krajina tibetských mníchov. Tú navštívil viackrát. Aj jeho v súčasnosti pripravovaný film Kráľovstvo Mustang je práve z týchto končín, ktoré ho uchvátili svojou prírodnou scenériou a prirodzenosťou tamojších obyvateľov.

„Pri nakrúcaní filmu Budhistický Ladakh som bol v jednom kláštore na posedení pri ich tradičnom čaji so soľou a starším yačím maslom. Pil som veľmi opatrne, aby som to maslo neprehltol. Keď to zbadala jedna Tibeťanka, zobrala si ho s úsmevom z pohára a začala si ho vtierať do svojich vlasov.“

Podľa neho, ľudia v tejto krajine vnímajú svet úplne inak. Je to dané najmä ich budhistickou filozofiou života, vďaka ktorej veria, že sa môžu stať lepšími. Veria, že človek prekoná zlobu iného človeka láskou. To sú ich hlavné zbrane na ceste k osvieteniu. V tomto duchu sú už vychovávané aj malé deti.

„Už samotné správanie medzi súrodencami navzájom naznačuje, že ich duchovná úroveň je oveľa vyššia ako tá naša. Napríklad aj päťročné dieťa sa vie s nesmiernou láskou starať o svojho mladšieho súrodenca. Odmalička im je vštepovaná obrovská úcta nielen ku každej ľudskej bytosti, ale i ku všetkému živému. Preto mi je toto náboženstvo veľmi sympatické, rovnako ako títo ľudia,“ dodáva.

Snažil sa im preto úplne prispôsobiť: spávať, jedávať s nimi, aby aspoň trochu pochopil ich filozofiu života. Napríklad aj v kráľovstve Mustang, za hlavným himalájskym hrebeňom na nepálsko-tibetskej hranici, zistil, že v pomerne vysokých nadmorských výškach 3 až 4 tisíc metrov si jeho obyvatelia dokážu dokonale harmonicky zorganizovať spoločenstvo. Aby zem v tejto vysokohorskej púšti dokázala všetkých spokojne uživiť, majú vytvorený svojský sociálny systém. Žena si totiž berie za muža aj jeho ostatných bratov z rodiny.

„Má to zaujímavý sociálny dôsledok. Svadbou sa polia a majetok nerozdeľujú. Štyria muži sa ľahšie postarajú o uživenie rodiny, manželky, alebo obrobia pole, dom. Tu niet dôvodu k rodinným hádkam a rodinnej nevraživosti, či haštereniu sa o majetok. A keď sa ich dieťaťa spýtate, ktorí je jeho otec, vymenuje všetkých štyroch,“ hovorí.

Ich prácu zahŕňa napríklad pestovanie vysokohorského jačmeňa, ktorý vyrastie v priebehu krátkeho leta v priebehu jedného mesiaca. Väčšina mužov v Lo Mantangu v hlavnom meste Mustangu sa cez zimné mesiace venuje štúdiu budhizmu. Ten vnáša do tohoto sveta tuhých zím a drsnej prírody harmóniu a vieru v dosiahnutiu trvalého šťastia. Pomocou meditácie sa snažia dosiahnuť pravé poznanie reality sveta. Práve na tejto krajine človek pochopí, čo znamená civilizácia,“ hovorí režisér.

Je to krajina, ktorá je posledným čistým článkom spájajúcim nás s kultúrami vzdialenej minulosti. Všade je neuveriteľne čisto. Prírodný odpad dokážu neustále recyklovať. Nič nevyjde nazmar. Aj trus po dobytku večer pozbierajú a po vysušení používajú ako palivo. Človek sa tu musí jednoducho zamyslieť nad tým, prečo naša civilizácia musí produkovať toľko odpadu.

„Sú ako malé deti. Večer sa spoločne zabávajú, spievajú alebo hrajú rôzne hry. Aj takéto kráľovstvo, ktoré pretrvalo 700 rokov, však naša civilizácia dokáže zlikvidovať za pár rokov,“ tvrdí Pavol Barabáš. V tomto kráľovstve je nepálskou vládou zakázané filmovanie. Každého návštevníka pri vstupe doň prehľadávajú, takže s kamerou sa sem takmer nikto nedostane. Takmer. „Mne sa ju podarilo prepašovať v „spacáku“ prostredníctvom jedného z nosičov. Po kráľovstve nás sprevádzal dokonca styčný dôstojník, ktorý nás strážil. Raz ma dokonca aj prichytil priamo pri filmovaní, no presvedčil som ho, že je to len digitálny fotoaparát. Bola to malá trojčipová videokamera, ktorá mala foto režim a vydávala zvuk ako spúšť fotoaparátu, takže mi to prešlo. Vtedy som si spomenul na dávnejší zážitok z Tibetu, keď sme nakrúcali slávnosť, pri ktorej duchovia mali vstúpiť do miestnych Lámov predpovedajúcich budúcnosť celej dediny. Keď ma dedinčania zbadali ako tajne sa snažím tento mysteriózny obrad nakrútiť začali do mňa hádzať kamene a biť ma palicou. Prekročil som určitú hranicu a skoro som na to doplatil. Láma mi neskôr vysvetlil, že sa nesmiem na týchto ľudí hnevať, lebo sú na tieto obrady veľmi citliví. S úsmevom dodal, že som mal šťastie, lebo pred pár rokmi zhodili pri podobnej situácii japonského fotografa z hradieb kláštora.,“ dodáva Pavol Barabáš.

Barabášove filmy majú stále rovnakú filozofiu: nájsť si svoj vysnívaný raj na Zemi. Nezáleží mu však v prvom rade na tom, kde ten cieľ leží, ale na ceste, ktorú za ním prekoná.