Vysoké Tatry - Divočina zamrznutá v čase

Každý, kto navštevuje Tatry, pozná miesta, ktoré človeka napĺňajú trvalým úžasom. Vidíme a vnímame všetkými zmyslami niečo, čoho sa svojimi citovými a rozumovými schopnosťami nemôžeme zmocniť. Ako pochopiť úžasný súzvuk farieb a foriem s vnútorným obsahom každého detailu, mohutnosť priestoru niekým alebo niečím tak usporiadaného a dokonale vytvore­ného, od takmer nemerateľnej veľkosti až po najmen­šiu drobnosť, vymykajúcu sa poznávacím schopnostiam nášho oka. Ako to pochopiť? Nie, to azda ani nemožno.

Iné sa však vnucuje: porovnanie s vlastným životom, so sebou samým, s človekom. Nie sme azda my, nie je azda život tým, že vie vidieť, vnímať a pociťovať, ešte väčším zázrakom ako to videné a vní­mané? Aký nepredstaviteľne veľký je jeho formát, aká bohatá je jeho náplň v porovnaní s tým, čo tu leží pred nami a čo v úžase ohmatávame svojimi zmyslami. Na týchto miestach poznávame nakoniec veľkosť ži­vota, veľkosť daru, ktorým je naše žitie.