Rok 1979 na Zbojníckej chate - K2 Studio
slovensky english

Rok 1979 na Zbojníckej chate

Na Zbojnícku chatu som prišiel nosiť koncom júna 1977. Mal som 17 rokov.
V roku 1979 som prišiel na chatu už v polovici júna. Sezóna vo Veľkej Studenej doline sa pomaly rozbiehala. Prichádzali ďalší zo stabilnej partie nosičov: Stano, Bruno, Marcel, Marián, Laco.

Prvý týždeň nosenia je pre každého vždy ťažký. Bolia plecia, nohy, chrbát. Treba sa roznosiť. Nie je problém vyniesť prvý náklad, ale ísť na vynášku aj na druhý, či tretí deň. Pamätám si, že som sľúbil napísať mojej novej priateľke, hneď po príchode na chatu, list. Každý večer som pri petrolejke dokázal zosmoliť iba pár viet, pri ktorých som aj unavený zaspal. Keď som si po týždni svoju tvorbu prečítal, musel som ten nesúvislý list zahodiť a prišiel tak o naozaj perspektívny vzťah.

Viac fotografií (32)
Zbojnícka chata 1978-1983

Nosičský deň na chate bol vždy rovnaký. Presne o siedmej nám prišli kamzice ukázať svoje mladé. Raz nás prekvapil kamzík Andrej, ktorý sa pozeral zo schodíkov do vnútra chaty. Najviac som sa však tešil na spoločný ranný rituál kúpania sa v Starolesnianskom plese, ktoré bolo začiatkom leta s polovice pod ľadom. Sviští hvizd od Dlhého plesa ohlasoval prvých návštevníkov doliny. Rád spomínam na horolezecké túry, večerné behy do Prielomu, jazdy na kajaku po plese alebo nekonečné nočné dialógy pri petrolejových lampách. Boli to naozaj dni, keď sa zážitky zapisovali do duše akoby dlátom do kameňa.

Po týždni trápenia s vynáškami na chatu si pomaly zvykáte na námahu a po dvoch týždňoch /ak ste to neprepálili/ sa začínate na pochod s nákladom dokonca tešiť. Každý nosič potvrdí, že je to najlepšia „čistička“ hlavy. Sústreďujete sa na dych, na to, kam stúpate, koľko krokov vám chýba na ďalší štand. Paradoxne pocítite určitú ľahkosť v duši, ktorej je v tomto trojrozmernom svete hôr akosi dobre. Na nič iné netreba myslieť. Je to akýsi stav meditácie.

Rád som chodil na vynášky zavčasu ráno, keď bola dolina prázdna. Na každom štande som pozeral na sto krát videné štíty, ktoré boli ale zakaždým iné. Pri rôznom svetle som nachádzal ich nové tvary. Rámoval som si obrazy známych hôr hlboko do podvedomia, aby som mal, keď budem zas dole v nížine, z čoho žiť...

Zahalene Slovensko. V pozadi Kralova hola Vzsoke Tatry, ked sa nikomu nechce zist do doliny Vysoke Tatry - tien

Aby človek mohol robiť nosičské remeslo, musí byť schopný zamilovať si námahu, bolesť i samotu. Náklad hore nepomôže vyniesť ani nadutosť, či konto v banke, ani titul. Nič z toho v horách nepomôže. Pamätám si, že som vlastnil len pár prepotených tričiek, vibramy a dáky horolezecký materiál. Isto som si však myslel, že som najbohatší človek pod slnkom. Nosičská práca naučí človeka ešte jednému - pokore. To ona je potrebná k zážitku jednoduchého šťastia.

Tomuto remeslu som sa venoval deväť sezón, kým mi v tom nezabránilo nové zamestnanie i zranenie kolena. Po vysokej škole a vojne som odišiel pracovať do Športfilmu. Začal som s filmovaním. Po čase som začal rozmýšľal aj nad tým ako urobiť dokument o remesle, ktoré ma formovalo. Prvý pokus bol v roku 2002, ale nedokončil som film.

Pozri uputavku z roku 2002

Moji starší priatelia - nosiči sú už dávno v dôchodkovom veku a ešte stále vynášajú náklady na chaty. Je to silná generácia, ktorá po puberte prišla do Tatier za svojimi snami. Bolo to okolo roku 1968. Ostali tu doteraz. Niektorí nosia už skoro 48 rokov! Sú to často ťažké váhy, s ktorými by mal problém nejeden mladý športovec. Kde berú tu energiu? Ako to, že im organizmus nevypovedal službu? Prečo by toto remeslo nevymenili za iné? To sú otázky, ktoré vám možno zodpovie film Sloboda pod nákladom. Ale aj možno nie. Podstatné je úplne niečo iné...

Pavol Barabáš

Posledný štand na Chatu pod Rysmi Hory, naše hory Z chát treba aj znášať

P.S. Nosičský život ma naučil ešte niečo: Čo si človek naloží na chrbát, musí doniesť aj do cieľa. A ja som si naložil tento film. :-)


Z chaty
Po nakrúcaní na Širokej veži som navštívil chatára na Zbojníckej chate. Oheň z petrolejovej lampy presvetľoval poháre s červeným vínom a prebúdzal dávne spomienky od spoločných vynášok večernou dolinou až po jarné lyžovačky na Svišťáku. O polnoci sa na rad dostali vážne témy. Od kalamity a vízie nových Tatier sme prešli až k zmenám v spoločnosti. Po jej kritike si chatár vzdychne: „Veď už ani tie hovná nie sú, ako bývali."
Na môj udivený pohľad nahnevane odpovedá: „Keď sa vonku latrína naplnila, posypal som jej obsah biologickým prípravkom, ktorý za dva mesiace tú kopu rozložil. Posledné roky však to isté množstvo trvá dva razy toľko!!!"
Pamätám si, ako sme spolu tieto záchody stavali. Jeden turisti používali a druhý bol zamknutý, lebo sa jeho obsah práve rozkladal. Po naplnení sa ich úloha vymenila. Chatár pokračuje: „Pamätáš na chlieb zo Smokoveckej pekárne? Ten vydržal mäkký len pár dní. Otvorené mlieko skyslo za deň. A dnes?"
Pomaly mi začína dochádzať, kam mieri. Potravinársky biznis so svojimi rozvinutými technológiami spracovania a konzervovania nás prepcháva podozrivými E - čkami, aby si zabezpečil čo najvyššiu trvanlivosť výrobku. A E-čka si taktiež prerazia cestu do každodenného produktu nášho ľudského tela. Pri týchto úvahách som podvedome prestal žuť večne mäkkú bábovku, ktorú som na chatu priniesol z hypermarketu, rozmýšľajúc nad tým, či vôbec nejaké vedecké laboratória vo svete systematickejšie skúmajú to, na čo prišiel chatár. Pri debate ako reaguje náš organizmus na túto pomalšie rozkladajúcu sa zmes toxínov v našom tele už idem radšej spať!
Ráno prší. Schádzam dolinou, teším sa do Smokoveckej pekárne. Kúpim si na raňajky tie tradičné rožky, ktoré sme kedysi dávno vynášali na Zbojníčku. Na môj údiv pekáreň zrušili. Ľudia vraj radšej kupujú trvácnejšie pečivo z hypermarketov...
Možno by bolo dobré, aby si každý postavil vlastnú latrínu. Aby sa sem tam do nej pozrel a zamyslel sa nad tým, prečo tie jeho produkty už nie sú také, ako bývali...
Palo Barabáš

spod-krosne-6.jpg

Prvá strana knižky Spod krošne veselo i vážne, ktorú som ilustroval...

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 09. 05. 2012, zobrazenie 7006x, dnes 1x

TATRANSKÍ NOSIČI


Tí chlapi si vybrali čudnú profesiu. Naložia si na chrbát ťažké bremeno, šliapu s ním nekonečne dlhými dolinami, strmými cestami. V každom počasí. Brodia sa v snehu. Opiera sa do nich víchrica. A ešte k tomu tvrdia, že sa im to páči! Nosiči tatranskí. Hoci v iných krajinách helikoptéry už dávno nahradili ľudské zdroje, na Slovensku nosiči ešte stále zásobujú vysokohorské chaty. Ich profesia je zároveň ich hrdosťou. viac...

Blog
  • AKO FUNGUJE KMEŇ
  • Prvý pokus o nakrútenie filmu ...
  • Sínusovka Veľkej Fatry
  • Suri
  • Nakrúcanie s vášňou
  • Už ani tie h...á nie sú ako bý...
  • Pre človeka je šťastím, keď vi...
  • Pozor! Reklama je ako jed!
  • Prvé stretnutie s rysom
  • » viac
  • dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

    CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
    RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4622472 (7006)